Založiť webovú stránku alebo eShop

Štandard:

Štandard každého plemena psov je vlastne základný kameň, na ktorom by mali chovatelia začať stavať. Štandard nie je možné meniť a taktiež nie je možné ho interpretovať, ako sa komu z nás páči. Štandard je podrobnou špecifikáciou toho, čo je správne a čo je nesprávne. Štandard je zárukou, ktorá ochraňuje írskeho vlkodava v tom, čím bol a čím by mal aj zostať. Štandard írskeho vlkodava bol napísaný v roku 1885 kpt. Grahamom a len s drobnými úpravami je zachovaný a uznávaný Írskom a FCI dodnes. Nie je jednoduché pochopiť dobre štandard obsiahnutý v pár vetách a preto je dôležitý výklad k štandardu. A rovnako ako štandard ani výklad nemožno interpretovať po svojom, ale musí vychádzať z histórie plemena, musí brať do úvahy slovné i grafické opisy, ktoré pre nás zakladatelia zanechali. A pretože často počúvam vetu: "... ale mňa sa to tak páči", pokúsim sa o vysvetlenie a výklad štandardu írskeho vlkodava. Pretože nie je podstatný "môj typ", ani "tvoj typ", nie je podstatné ani to, čo mám práve doma. Dôležitý je typický írsky vlkodav, približujúce sa čo najviac ideálu štandardu. 

Zaradenie FCI: skupina 10 - chrti, sekcia 2 - hrubosrstý chrti, FCI standard No. 160 Irish wolfhound
Krajina pôvodu: Írsko


Celkový vzhľad:

Írsky vlkodav by nemal byť tak ťažký ako doga, ale mal by byť mohutnejší a väčší ako deerhound, ktorému je inak typovo podobný. Mal by byť veľký a majestátny, so silnými a dobre tvarovanými svalmi, ľahkým a aktívnym pohybom, hlavou nesenou vysoko, chvostom neseným v miernom oblúku.
Už prvá veta štandardu vzbudzuje u mnohých pochybnosti a rozpaky a jeho výsledkom dôvod k rozporom. Ten, kto má ľahkého vlkodava, zdôrazňuje podobnosť s deerhoundem a ten, ktorý vlastní ťažkého psa, ho prirovnáva k doge. Pravda je uprostred - ani tak ľahký ani tak ťažký.
Írsky vlkodav bol vo svojej histórii obrovský chrt určeným na lov veľkej zveri, k loveniu potreboval dobrý a aktívny pohyb, ale aj veľkú silu. Pani E. C.  Murphy hovorí: "Lovecký pes, ktorý vyzerá ťažký v stavbe, je pravdepodobné príliš hrubý alebo má ťažké kosti a to nepatrý k typu írskeho vlkodava. Na druhej strane poľovnícky pes, ktorý vyvoláva dojem obratnosť, čulosti, je pravdepodobné príliš jemne stavaný na írskeho vlkodava. Odkazy na dogu a deerhounda boli do štandardu zahrnuté preto, aby sa zabránilo chovateľom, rozvíjať príliš ťažké alebo príliš ľahké línie". Takže zhrnutie prvej vety: írsky vlkodav by mal byť veľký a dobre stavaný, silnej kostry, ale pri zachovaní formátu chrta. Írskeho vlkodava si môžeme prirovnať k silnému jazdeckému koňu používanému k lovu. Deerhounda si môžeme prirovnať ku koňu dostihovému. V žiadnom prípade nesmie vlkodav vyzerať ako ťažký ťažný Valach. Toto prirovnanie sa nám osvedčilo nielen z hľadiska exteriéru, ale aj z hľadiska pohybu. Pohyb u írskeho vlkodava musí byť ľahký, aktívny a priestranný, nesmie chýbať elegancia a vznešenosť. Nie je správny ťažký pohyb, do ktorého musí írsky vlkodav vynakladať veľké úsilie a aktivovať všetku svoju silu. Nie je správny ani cupitavý krátky krok bez rozpätia a aktivity. Správny pohyb je u každého psa podstatný a u chrta tým viac. Pohyb u psa je síce viazaný dedične, ale býva často ovplyvnený aj vonkajšími faktormi. Závisí na správnej stavbe tela a dobrej fyzickej kondícii. Ak hovoríme o správnej stavbe tela, musíme vedieť, že všetko súvisí so všetkým. Na správnom pohybe sa podieľa: správna proporcionalita, úhlenie oboch párov končatín, osvalenie, sila a klenutie bedier, dĺžka a postavenie lopatky aj končatín vrátane labiek, tvar a pevnosť chrbtice, klenutie rebier, dĺžka krku. A ak sa vám niekedy zdá, že rozhodca necháva psa behať dlho alebo opakovane, teda vedzte, že až 90% nedostatkov sa najlepšie prejaví práve v pohybe. Posúdiť správny pohyb u psa patrí medzi najťažšie úlohy a je potrebné mať nielen vedomosti, ale aj skúsenosť. Domnievam sa, že podrobnejší výklad o pohybe nie je predmetom tohto článku, je príliš rozsiahly a ak budete mať záujem, môžeme sa k nemu vrátiť v číslach klubového spravodajcu.
Zakončila by som teda pohyb slovami pána A. Killykeen-Doyle: "... musíme skončiť s oceňovaním zle a netypicky sa pohybujúcich jedincov, ktorí by nemohli uloviť ani zatúlanú mačku, nieto aby vonku robili svoju dennú prácu."


HLAVA:

Dlhá, k nosu sa zužuje, lebka nie príliš široká, čelový stop naznačený. Nos dlhý, mierne kužeľovitý. Najcharakteristickejším znakom plemenného typu, okrem psa ako celku, je práve hlava. Nič nemôže pokaziť celkový dojem z dobre utvoreného psa ako práve nevýrazná hlava. Pochopiteľne mohutnosť hlavy treba hodnotiť s prihliadnutím k celkovej konštitúcii psa, pričom však tvar hlavy, sklon kostí i sila čeľustí musí byť zachovaná. Ale pozor, lebka má byť mohutná, nie však hrubá. Pochopiteľne je hlava psa samca mohutnejšia ako hlava fenky a je to vlastne spojené s celkovou konštitúciou, pretože fenky bývajú jemnejšie ako psi. Typovo sa hlava vlkodava podobá hlave greyhounda s tým, že hlava írskeho vlkodava musí byť ťažšia. Od hlavy deerhounda sa líši tým, že lebka je širšia a nos nie je tak zašpicatený. V žiadnom prípade nesmie byť hlava írskeho vlkodava efektívna (napr. ako u mastifa), mala by skôr pripomínať tehlu. Čelový stop naznačený - prechod medzi nosovou a lebečnou partiou je nenásilný, pozvoľný - čiže naznačujúci. Absolútne netypická  je klenutá čelová kosť, ostro vystupujúca nad nos a tvoriacia tak výrazný stop (napr. doga). Lebka je plochá, zrasty čelových kostí vytýčeným v miernom žliabku. Dĺžka nosu by mala zodpovedať dĺžke lebky. Orientačne: vzdialenosť od nosa po stop je približne taká veľká ako vzdialenosť od stopu po tylový hrboľ, pričom môže byť nos o malinko dlhší, nie však kratší. Pre írskeho vlkodava je typické hrdé a vznešené nesenie hlavy. Chybou je príliš ťažká, hrubá alebo ľahká hlava, klenutá čelová kosť, kvadratická alebo guľatá hlava, krátky alebo príliš špicatý nos. Dojem guľaté hlavy môže byť vyvolaný aj nižšie nasadeným uchom.
Ak sa vrátime do histórie a prehliadneme si obrázok írskeho vlkodava z doby prehistorickej a porovnáme s obrázkom doby modernej (myslené doba moderná = doba kpt. Grahama) zistíme, že lebka Grahamových psov je omnoho štíhlejšia a jemnejšia ako lebka prehistorická. Graham sám uvádza: "... jeho hlava by mala byť širšia a celkovom pomere k jeho telu mohutnejšia". Má na mysli pochopiteľne vlkodavy svojej doby. A my si môžeme niečo menšej hlavy naozaj všimnúť na snáď najznámejšom obraze zachycujúcim kpt. Grahama s írskym vlkodavom.


 

OKO: tmavé 


K opisu oka je štandard neobyčajne stručný. Musíme sa preto pridržať predovšetkým historických popisov a správ. Kpt. Graham uvádza: "Oči by mali byť v harmónii s celkovou farbou jedinca, lepšie je oko tmavej ako svetlej farby."
Dôležité u oka je nielen farba, ale aj tvar oka. Oko musí byť oválne s mäkkým, zasneným výrazom. Okrúhle alebo šikmé oko je chybou.
Joel SAMAHA vo svojej knihe hovorí: "Oko musí mať ten príznačný, do ďaleka uprený pohľad chrta, ktorý sme sa naučili poznať a milovať u írskeho vlkodava. Iba oko tmavé, oválneho tvaru a mäkkého pohľadu môže plnej vyjadriť typ írskeho vlkodava, svetlé oči uberajú zo správneho výrazu ".
U vlkodava teda uprednostňujeme oko tmavé a čiernou farbou orámované viečka. Pečeňovej farby sfarbené viečko je chybou. U plavých psov môže byť oko trochu svetlejšie, aj keď je pravda, že poznáme veľa plavých a bielych vlkodavov, ktorých oko je výrazne tmavé. Netolerujeme však oko príliš svetlé, tzv. dravci, ktoré pôsobí agresívnym dojmom a nie je pre nežný a mäkký výraz vlkodava typický.

 

SKUS: nožnicový je ideálny, kliešťový prijateľný 


Skus nožnicový je taký, kedy sa rezáky hornej čeľuste ľahko dotýkajú svojou vnútornou stranou vonkajšej strany rezákov čeľuste dolnej. Za nožnicový skus považujeme aj taký, keď je medzera medzi týmito dvomi radmi rezákov do l mm. Pri medzere do 2 mm hovoríme o voľnom nožnicovom skuse. Väčšia medzera než 2 mm sa považuje za podkus.
Ak nasadajú hrany rezákov hornej a dolnej čeľuste na seba, jedná sa o skus kliešťový. Ak je rad dolných rezákov pred radom rezákov hornej čeľuste, jedná sa, bez ohľadu na veľkosť medzery, o predkus. Predkus aj podkus je diskvalifikujúca chyba. Môžeme sa však stretnúť so správnym postavením a dĺžkou čeľustí, ale nesprávnym postavením zubov. Najčastejšie to bývajú dva horné rezáky vpáčené dovnútra. Podrobne si o skus môžete prečítať v Spravodaji č 19.
O plnochruposti štandard nehovorí, takže len pre poriadok:

Šteňací chrup má 28 mliečnych zubov - 3 rezáky, l Špičák, 3 premoláre na každej strane hornej aj dolnej čeľuste. Vzorec mliečneho chrupu: 313  313

Chrup dospelého psa má 42 zubov: 3 rezáky, l Špičák, 4 premoláre, 2 moláre na jednej strane hornej čeľuste. Na jednej strane dolnej čeľuste: 3 rezáky, l Špičák, 4 premoláre, 3 moláre. Vzorec: 3142  3143 

 





UCHO: malé, zložené a nesené ako u greyhounda 


Ucho podstatne dokresľuje obrys hlavy psa. U uchu si všímam jeho veľkosti, tvaru a nasadenie. Štandard hovorí k veľkosti jasne: malé. Tvar ucha - zložené - v praxi znamená, že ucho vlkodava má tvar ružového lupeňa, preto sa takto nesenému uchu hovorí rúžičkové alebo rúžičkovité.
Veľkosť aj nesenie uší má svoje opodstatnenie. Pri love je ucho prvým miestom, ktoré je nepriateľom napadnuté, za ucho je hlava ľahko uchopiteľná. Preto aj lovecká plemená, ktoré nemajú malé ucho, boli v minulosti často kupírované. Všimnime si u šteniat, hoci ich súrodenecké boje sú často razantné, nič sa nedeje. Akonáhle je však niektoré zo šteniat uchopené súrodencom za ucho, strhne sa obrovský krik. Uši sú veľmi citlivé. Malé a zložené ucho má ešte jeden podstatný dôvod. Na rozdiel od orientálnych chrtov (afgánský chrt, saluka, Sluga, azavak), ktorým ucho slúži aj ako termoregulačné zariadenie vzhľadom k teplému podnebiu a je teda pomerne veľké, je ucho vlkodava prispôsobené k drsným podmienkam v Írsku. Nielen že je malé, ale jeho povrch sa ďalej minimalizuje tým, že je ucho zložené dozadu a priložené k hlave.
Uši írskeho vlkodava sú nasadené vysoko. U nízko nasadeného ucha vzniká dojem guľatej hlavy. Ucho vlkodava je teda malé, zložené do kapustičky, iba ak je pes v strehu má uši polovztyčené. Dlhá srsť na ušiach by sa mala pravidelne odstraňovať, ucho je ľahšie a lepšie ho pes skladá. Chyba: veľké a zavesené ucho ako u dogy.

 

KRK: radšej dlhý, silný a svalnatý, klenutý, bez voľnej kože tvoriace záhyby 


Dlhý a silný krk je dôležitou požiadavkov u psa, ktorý vo svojej histórii lovil a zabíjal veľkú zver. Kpt. Graham hovorí: "Krk má byť primerane silný k telu, veľmi osvalený. Mal by byť elegantne klenutý a dlhý. Nikdy však príliš dlhý, taký vzbudzuje dojem slabosti a krehkosti. Na hrdle nesmú byť žiadne laloky tvorené množstvom kože." U krku si všímam teda jeho dĺžky, sily, klenutosti a postavenie. Dĺžka a nasadenie krku je ovplyvnená postavením lopatky. Správne postavenie lopatky dáva vyniknúť dlhému, klenutému krku, pričom klenutost krku ovplyvňuje aj tvar a postavenie 2. krčného stavca. U vlkodava hovoríme o vysoko nasadenom krku, ktorý plynule prechádza v kohútik s pevným svalstvom. Krátky krk a nízko nesená hlava je najčastejšie spôsobená príliš strmými uložením lopatky. V kapitole o hlave sme si povedali, že hrdé a vznešené nesenie hlavy je typické pre írskeho vlkodava. Avšak aj ten najvznešenejší pes môže niesť hlavu len tak vysoko, ako mu to umožňuje anatómia tela. Všimnime si rozdielu medzi prenášaním hlavy a teda postavením krku pri stoji a pri pohybe. Írsky vlkodav je pes loviaci zrakom a preto stojí s hlavou vysoko zdvihnutou. Akonáhle pes prejde do klusu a cvalu, skláňa hlavu dopredu a dolu, premiestňuje tak ťažisko tela dopredu a tým uľahčuje pohyb panvových končatín. Navyše horizontálna poloha krku podporuje pevnosť chrbtice pri odovzdávaní hybných popudov zadných končatín. Je preto chybou psovi v pohybe príliš dvíhať hlavu.

                                                                         

Krátky, robustný krk, strmá lopatka. Príliš klenutá chrbtová línia, spadnutý zadok a podsunuté panvové končatiny Tzv. "jelení krk". Mäkký chrbát, strmejší kolenný kĺb, slabé lýtko i stehno                    
Správna línia                                                            

Zhrnutie: nie je žiadúca "labutia šija" (príliš dlhý a tenký krk), a ani krátky krk. Vysoko zdvihnutá hlava v stoji nám môže vyrobiť tzv. "jelení krk", ktorý je tak isto nesprávny. Nežiadúce je krk slabo osvalený, na ktorom visí voľné záhyby kože. Požadujeme primerane dlhý a silný, dobre osvalený a ladne klenutý krk. Írsky vlkodav bol v minulosti často zobrazovaný s hlavou otočenou dozadu. Pani P. Gardner upozornila na túto typickú pozíciu írskeho vlkodavu slovami: "S hlavou otočenou cez ramená hľadí do minulosti". pozri obrázok na úvode článku.


 

TELO: Hrudník veľmi hlboký, prsia široké. Chrbát radšej dlhší než krátky, bedrá mierne vypuklé. Brucho vtiahnuté. 

V hrudníku sú uložené životne dôležité orgány ako sú srdce a pľúca. Hrudník írskeho vlkodava musií byť dostatočne hlboký, široký aj dlhý, teda jedným slovom - dostatočne priestranný. Tonáž čiže kapacita hrudníka závisí na dĺžke a klenutosti rebier, na dĺžke hrudných stavcov, aj na dĺžke hrudnej kosti a šírkou kohútiku. Prierez hrudným košom musí mať oválny tvar pripomínajúci vajíčko, s tupým širším koncom u chrbtice (obr. l). Pri pohľade z boku má byť spodná línia hrudného koša z dvoch tretín rovnobežná so zemou a až potom sa rebrový oblúk dvíha smerom hore. Už v minulej časti som sa zmienila, že všetko súvisí so všetkým. Keď som hovorila o správnom pohybe, uviedla som okrem iného aj klenutie rebier. Ak sú prvé páry rebier príliš klenuté, vzniká tzv. sudovitý hrudník. Sudovitý hrudník by mal na priereze tvar guľatý - teda bez onoho zúženie ako vajce. Potom príliš klenuté rebrá odtláčajú lopatku, kosť ramennú aj lakeť od tela. V tom prípade sa jedná o vybočený lakeť, pri ktorom sa zvyčajne stláčajú labky hrudných končatín dovnútra, čo značne narúša pravidelnosť a výdatnosť pohybu. Opačný prípad nastáva, ak sú rebrá nedostatočne vypuklé, ak sú ploché. Vzniká tzv. úzky hrudník, pes vytáča hrudné končatiny a labky smerom von, aby si tak vyrovnal stabilitu tela. Pochopitelne i tento prípad má veľký vplyv na kvalitu pohybu. Teraz sa ale vráťme späť k hrudníku. Pes má 13 párov rebier, z ktorých deviatim párom sa hovorí rebrá pravá a tie sú chrupavkou spojené s hrudnou kosťou - sú to práve tie rebrá, ktoré majú tvoriť 2 / 3 vodorovnej čiary hrudníka so zemou. Ďalšie štyri páry - tzv. rebrá nepravé - nie sú spojené s hrudnou kosťou, končia voľne v svalovine a tvoria rebrový oblúk. Ak sa rebrový oblúk dvíha hore príliš prudko, znižuje sa podstatne kapacita pľúc a tento hrudník je popisovaný ako "hier-ring gutted" čiže "vypitvaný sleď" (obr. 2). U hrudníka si všímam aj predhrudie, ktoré je tvorené prednou časťou hrudnej kosti, na ktorej sa stretáva prvý pár rebier, ďalej mohutnými prsnými svaly. Výčnelok hrudnej kosti by mal byť umiestnený v rovnakej rovine s ramennými kĺbmi, ale mal by mierne vystupovať pred hrudníkom dopredu a ďalej pokračovať v elegantnej krivke smerom k spodnej línii hrudníka. V tom prípade hovoríme o peknom alebo výraznom predhrudí. Nie je správne,  ak je medzi hrudnými končatinami preliačina. Prejdime teraz k chrbátu. Štandard uvádza, radšej dlhší ako krátky. Áno, írsky vlkodav má tvar obdĺžnikový nie štvorcový. Ale musíme si všimnúť, nie dlhý chrbát, len radšej dlhší ako krátky. A pozor, írsky vlkodav má byť dlhší v chrbte, nie dlhší v bedrách, čo je podstatný rozdiel. Ešte jednu vec by som si dovolila upresniť: chrbát je časť chrbtice, ktorú tvoria hrudné stavce, teda tie stavce, na ktoré sú napojené rebrá. Ďalej pokračuje chrbtica siedmimi bedrovými stavcami a táto časť tela sa nazýva bedrá. Ak hovoríme o chrbte, máme na mysli len úsek hrudných stavcov. K chybám dochádza, ak  hovoríme o chrbtovej línii. Chrbtovou líniou označujeme zvyčajne celú hornú líniu tela. Je teda rozdiel medzi výrazmi "rovný chrbát" a "rovná chrbtová línia". Prvý výraz neznamená výhradu u plemena írsky vlkodav na rozdiel od druhého výrazu, ktorý zahŕňa aj bedrá a rozhodne chybu znamená. Chyby s ktorými sa stretávame sú napr. prehnutý chrbát, spôsobený vadnou stavbou chrbtice. Alebo mäkký chrbát, spôsobený vo väčšine prípadov nedostatočným osvalením, obezitou, útlmom po chorobe alebo v starobe. Ďalšie chybou je tzv. kaprí chrbát, poznáme ho tak, že klenutie začína za kohútikom nie v oblasti bedier. Mierny kaprí chrbát môžeme niekedy vidieť u mladých nefinalizovaných jedincov írskeho vlkodava, predovšetkým ľahších typov. Ale tento "mierny kaprí chrbát" sa ďalším vývojom psa vo väčšine prípadov srovná.
Takže si zhrnieme, ako má vyzerať chrbát u írskeho vlkodava: radšej dlhší než krátky, dobre osvalený, silný a pevný, plynule prechádzajúci v mierne klenutý bedier. Bedrá u írskeho vlkodava musí byť pružné, široké a dobre osvalené. Je to práve bederný oblúk, ktorý umožňuje psovi podsunutie panvových končatín pod telo a ich mohutný odraz. Bedrá teda majú jedinečný význam pre pohyb psa. Bedrá sú však aj jediná časť chrbtice, ktorá nemá žiadnu kostrovú oporu, na rozdiel od hrudných stavcov alebo panvy. Preto nemajú byť bedrá príliš dlhé, pretože čím sú dlhšie, tým dlhšie je nepodložená časť chrbtice. Aj preto je dôležité, aby boli bedrá opatrené silným a pevným svalstvom. Dĺžku bedier hodnotíme podľa vzdialenosti medzi rebrami a panvou. Ešte by som sa zmienila o kormidlu vlkodava, aj keď štandard o nej nehovorí. Zadná časť nadväzuje na plecia a je tvorená kosťou krížovou, bedrovou a sedacou a tvoria tzv. panvu. Rovnako ako bedrá musí byť zadok u vlkodava dobre stavaný, široký a osvalený. Chyby sú: prestavaná zadná časť, ktorá sa spája so strmými uhlením panvových končatín. Túto chybu môžeme vidieť u rastúcich vlkodavov, pretože ako vieme, vlkodav sa vyvíja heterogénne. Niekedy sa rastom hrudných končatín prestavaný zadok vyrovná, ale bohužiaľ častejšie zostáva. Ďalšou chybou je príliš sklonená zadná časť, môže byť spôsobená nízko nasadeným chvostom. Väčšou vadou je, keď je zadná časť zrazená, kedy je krížová kosť silno sklonená a panvové končatiny vykazujú šablovitý postoj, charakterizovaný viac skloneným priehlavkom. Ale o pozícii končatín si povieme v ďalšej časti, keď budeme hovoriť o hrudných a panvových končatinách.
Brucho vtiahnuté. Dobre vtiahnuté a modelované brucho zdôrazňuje hĺbku hrudníka. Ploché brušné svaly chránia nielen brušné orgány, ale svojím zmršťovaním zohrávajú dôležitú úlohu aj pri pohybe psa, podieľajú sa na výdychu a tiež spevňujú chrbát. Ako je vidieť, požiadavka pevného brušného svalstva nie je vedená len z hľadiska exteriéru. Ovislé brucho je chybou a môže byť spôsobené výkrmovou kondíciou psa, príliš dlhými bedrami a teda aj príliš dlhým brušným svalom. Vyskytuje sa u typu lymfatických psov alebo u fien po pôrode, ktoré ešte nie sú v pôvodnej kondícii. Príliš vtiahnuté brucho je tiež nežiaduce, môže byť spôsobené krátkymi nepravými rebrami a to sme si popísali o hrudníku. 

                                                                                  

 


Chvost: dlhý a silný, nesený v miernom oblúku, dobre osrstený 


Je známa vec, že hlava a chvost patria k najtypickejším znakom každého plemena. Dostatočne dlhý a silný, patrične osrstený, správne nasadený a nesený chvost u írskeho vlkodava veľkou mierou prispieva k elegancii a symetričnosti jeho exteriéru. Chvost psa má však ešte ďalší význam. Jednak je ukazovateľom nálady psa - ak je pes šťastný, vrtí chvostom, ak sa bojí má chvost stiahnutý pod bruchom, ak je vzrušený dvíha chvost nahor, ale to každý z nás dobre pozná. Najdôležitejšou funkciou chvosta je jeho pôsobnosť ako kormidlo. Chvost pomáha psovi udržiavať rovnováhu pri rýchlych pohyboch ako je cval a trysk a tiež pomáha riadiť telo pri otáčkach. Ideálne dlhý chvost by sa mal v úrovni stehna stáčať v miernom oblúku nahor. Nesmie  končiť v úrovni stehna. V tom prípade sa jedná o krátky chvost. Najmenej estetická kombinácia je chvost krátky a ešte nedostatočne osrstený tzv. "potkaní chvost", ktorý pokazí celkový dojem i u veľmi pekného psa. Chybou je aj chvost na konci stočený takmer do krúžku, pochopiteľne aj chvosty všelijako na konci pokrútené sú chybou. Chvost u írskeho vlkodava by nemal byť nosený nad úrovňou chrbta a to ani v pohybe, čo je bohužiaľ častý jav. Pri hodnotení je dôležité aj nasadenie chvosta. Vysoko nasadený chvost je spojený s príliš rovnou zadnou časťou, nízko nasadený chvost nám ukazuje príliš spáditý až zadržaný chrbát.



Hrudné končatiny: Svalnaté ramená umožňujúce dýchanie hrudníka. Lakte dobre nasadené, ani vbočené ani vybočené. Nohy silné a rovné. 


Kosť ramenná je kĺbovo spojená s lopatkou v tzv. lopatko-ramennom kĺbe na jednej strane, na druhej je kĺbovo spojená s kosťou lakťovou - lakťový kĺb. Lopatka nie je kĺbovo spojená so stavcom, polohu lopatky aj ramennú kosť udržiavajú v správnej polohe iba ramenné a hrudné svaly. Požiadavka na dobre osvalené ramená teda nie je vedená len z hľadiska exteriéru, ale predovšetkým z hľadiska funkčného. Dôležité je postavenie lopatky, ktorá má byť uložená mierne šikmo dozadu. Čím zvislejšia je lopatka položená, tým strmšie je uhlenie v lopatkoramennom kĺbe a pochopiteľne tým i v laketnom kĺbe. Podobný prípad nastáva i u správne uloženej lopatky, ale i u krátkej ramennej kosti. (Pozri obrázok č l.) Chýbajúcu dĺžku nahrádza ramenná kosť svojim zvislým uložením. Oba tieto prípady, či už zvisle uložená lopatka alebo krátka ramenná kosť, vedú k nedostatku nazývanému "strmá predná fronta", ktorá je u írskeho vlkodava nežiaduca. A opäť zdôrazňujem, nie je to len z hľadiska exteriéru, ale predovšetkým a zásadne z hľadiska funkčného. Postavenie i dĺžka lopatky a ramena má veľký vplyv na tonáž a kvalitu pohybu.
Teraz prejdime k lakťom. Tu už tradične opakujem: všetko súvisí so všetkým. Umiestnenie lakťa je priamo závislé na dĺžke a polohe ramennej kosti. Správne dlhé a uložené rameno umožňuje umiestnenie lakťa pod telom, ako to vyžaduje štandard. Pri strmom úhlení rameno-lakťového kĺbu sú lakte posunuté viac dopredu, čo značne narúša oporu tela, pretože končatina je pred ťažiskom. Ďalšie vadou sú vybočené lakte, pri ktorých sú končatiny vtočené dovnútra, veľmi často sa spája sa sudovitým hrudníkom. Opačnou chybou sú lakte vybočené a hrudné končatiny sú vytočené smerom von. Táto forma sa vyskytuje u psov so slabou hruďou a zúženou pozíciou hrudných končatín. Predlaktia u írskeho vlkodava musia byť silné a rovnaké a pri pohľade spredu má zviera s horizontálnou rovinou pravý uhol. Predlaktia = úsek hrudných končatín od lakťa na zápästie. U vlkodava má byť predlaktie dlhé a dostatočne široké, pričom šírka závisí na mohutnosti kostí a vývinom svalstva. Zápästie by malo byť širšie ako dolný koniec predlaktia a prebiehať s predlaktím v rovnakej rovine. Nadprstie = úsek od zápästia po prsty. Táto časť končatiny nám u vlkodava robí dosť často problémy. Správne formované nadprstie musia byť pevné a silné, pri pohľade z boku mierne sklonené (asi 80 '), čím je zabezpečená flexibilita končatiny. (Pozri obrázok č 2.)
Najčastejšou chybou sú mäkké nadprstie, často zavinené zlou výživou, nesprávnym pohybom a nedostatočným osvalením. Na základe skúseností môžem konštatovať, že k deformácii nadprstia môže dôjsť v priebehu niekoľkých dní a náprava trvá týždne až mesiace. Je preto veľmi dôležité, aby si majiteľ počas rastu psa pozorne vývoja nadprstia všímal. Ďalšou chybou je kolmé, strmé nadprstie, ktoré sa takmer vždy spája so strmou pozíciou celej hrudnej končatiny. 

 Obr. č. l
A - Správne uložená lopatka aj ramenná kosť  = správne úhlenie
B - Strmý lopatko-ramenný kĺb
C - Správne uložená lopatka,  krátka ramenná kosť = správne uhlenie


 

Obr. č. 2
A - Správne utvorená labka s klenutými prstami a s dobrým sklonom nadprstia
B - Strmý postoj
C - Dlhá labka,  málo klenuté prsty,  mäkké nadprstie,  zlý sklon





Panvové končatiny: Svalnaté stehna, lýtko silné a dlhé ako u grey. Stehná dobre spustené, ani vybočené a ani vbočené.

Sú to panvové končatiny, ktoré dávajú silné indície k pohybu, preto musia mať silnú a mohutnú svalovinu. Ak má vlkodav správne osvalená stehná, pri pohľade zozadu sú svaly stehien trochu širšie ako chrbta. Tiež lýtko musí byť dostatočne dlhé a riadne osvalené. Dlhý lýtok podmieňuje veľkosť záberu pri pohybe nohy vpred. Sila kosti panvovej končatiny je niečo výraznejšia ako u hrudníkovej končatiny. Najmä pevná a silná je femur, na ktorú sa upínajú mohutné svaly. Kolenný kĺb má byť dobre zaúhlený, čo záleží vo veľkej miere na sklone panvy, ktorá má mať sklon asi 30 "k horizontálnej rovine. Ak  je sklon menší, je bedrový kĺb uložený vyššie a pes vyrovnáva nepriaznivý výškový pomer väčším otvorením kolenného kĺbu - teda strmými úhlením a takmer vždy vidíme prestavaný chrbát. (Pozri obrázok č 3.)

Obr. č. 3
A - Správny postoj
B - Strmý zadok,  dlhé a slabé stehno,  dlhý a tenký priehlavok, plochá labka
C - Zle nasadený chvost,  strmé uhlenie kolenného aj stehenného kĺbu


Obr. č. 4
A - Správny postoj
B - Šablovitý postoj,  plochá labka

Alebo môže byť bedrový kĺb umiestnený správne, ale pes má kratšiu stehennú kosť, ktorá je v tom prípade uložená zvislejšie ako je žiaduce a aj tu vzniká strmé uhlenie. Opačnou vadou je chrbát príliš sklonený (uhol je väčší ako 30?) a panvové končatiny nahrádzajú nedostatok priestoru šablovitým postojom, čo je najlepšie vidieť na príliš sklonenom priehlavku. I táto vada sa prejavuje nekvalitným pohybom. (Pozri obrázok č 4.)
Ďalej štandard hovorí o stehnách: dobre spustené. Čo znamená tento výraz?
Dobre spustené = pomerne nízko nad zemou, pretože príliš dlhé členkové kosti by pevnosti panvovej končatiny u tak silného psa príliš neprinieslo. Pätná kosť, ktorá nesie najväčšiu námahu pri skokoch, musí byť dlhá a smerovať dozadu. Pri pohľade zozadu musia byť stehnové kĺby rovnobežné, aby sa pohybové indície odovzdávali chrbtici bez bočných zmien. Častou chybou sú aproximované stehná, keď priehlavok tvorí písmeno veľké A, hovoríme o tzv. kravskom postoji. Alebo sú stehnové kĺby vytočené smerom von,  taktiež priehlavok vytočený von, ale labky sú postavené rovno a v tom prípade hovoríme o sudovitom postoji. Najčastejšou chybou, s ktorou sa u írskeho vlkodava v poslednej dobe stretávame, je úzky postoj panvových končatín, keď stehná stoja veľmi blízko seba. Nie je to len problém našich vlkodavov, o tejto chybe hovorí aj Anthony Killykeen-Doyle: "Táto vada je tak častá, že ju mnohí rozhodcovia berú ako normálny jav a správny postoj panvových končatín hodnotí ako široký". Úzky postoj panvových končatín sa najlepšie prejaví v pohybe tzv. úzkym chodom panvových končatín. Menej často sa stretávame s chybou opačnou - postojom širokým. Na záver si povedzme, ako správny pravidelný postoj poznáme:
Pri pohľade zboku: kolmica spustená z bedrového hrboľu musí prebiehať pred priehlavkom zvršku.
Pri pohľade zozadu: kolmica spustená zo sedacieho hrboľu musí rozdeliť priehlavok na dve rovnaké časti. (Pozri obrázok č 5.)

Obr. č. 5a
A - správny chod
B - široký
C - úzky
D - vybočené zápästie
E - sudovitý


Obr. č. 5b
F - správny chod
G - Široky
H - úzky
I - sudovitý
] - kravský




Labky: primerane veľké, okrúhle, nestáčajú sa von ani dovnútra. Prsty zovreté a klenuté so silnými ohnutými pazúrmi.

Primerane veľké, nie je potrebné vysvetľovať, je pochopiteľné, že veľký pes musí mať aj veľké labky. Guľaté, zovreté labky s dobre klenutými prstami fungujú ako pružina. Všimnime si, s akou silou a razanciaou dopadajú labky írskeho vlkodava na zem pri rýchlom pohybe ako je cval a trysk. Takže opäť vidíme, že požiadavka na správne utvorenú labku je opodstatnená. Otvorená labka s málo klenutými prstami nie je schopná v plnej miere tlmiť nárazy tak ťažkého psa. Môžeme sa stretnúť s výrazmi mačacie alebo zajačie labky. Mačacia labka je guľatá alebo okrúhla, prsty sú klenuté a pevne zovreté, labka je flexibilná a tiež menej zraniteľná. Zaječia labka je dlhšia, prsty sú menej klenuté, labka málo pruží, prijíma celý náraz naplocho a týmito tvrdými nárazmi trpia aj ostatné kĺby. U zajačej labky je tiež potrebné častejšie kontrolovať dĺžku pazúrov, pretože sa ťažšie obrusujú ako pazúry mačiek. Skracovanie pazúrov by sme nemali podceňovať, pretože (ak sa pohybuje pes prevažne na mäkkom povrchu, pazúry sa neobrusujú. Dlhý pazúr naráža na podložku a tlačí bolestivo do lôžka, čo sa opäť prejaví na kvalite pohybu. A pretože bola táto časť štandardu venovaná predovšetkým končatinám, chcela by som na záver uviesť veľmi výstižný výrok pána A. Killykeen-Doyle:" Írsky vlkodav by mal zaberať veľkú plochu s množstvom denného svetla zospodu ".




Srsť: hrubá a tvrdá na celom tele a hlave. Zvlášť dlhá a hrubá nad očami a na spodnej čeľusti.

Ako sme si už povedali na začiatku, írsky vlkodav patrí do skupiny X, sekcia 2 - hrubosrstí chrty. Toto zaradenie jednoznačne ukazuje, aká by srsť vlkodava mala byť - hrubá.
Srsť psa sa skladá z troch druhov chlpov. Chlpy krycie, tzv. pesíky sú dlhé, silné a tvoria vrchnú vrstvu srsti. Tieto pesíky určujú charakter srsti, v prípade írskeho vlkodava teda osobnosť hrubosrstý. Kratšie, mäkké a hustejšie rastúce chlpy sa nazývajú podsada. Podsada určuje základné sfarbenie srsti a chránia psa proti vonkajším teplotám. Tretí druh sú chlpy hmatové - silné, výrazne zrohovatené, Presahujúca úroveň ostatných chlpov. Vyrastajú len na niektorých miestach: na hornom pysku, na tvári, na hornom viečku alebo pod bradou. Tieto chlpy dopĺňajú hmatové orgány v koži psa a sú dôležitými receptormi. Stala sa mi taká príhoda. Jedna neznalá majitelka vlkodava sa mi sťažovala, že jej vlkodavka má na tvári také tvrdé a škaredé chlpy, úplne netypické a že ich teda vytrhala. Prosím, nevytrhávajte ich, sú pre psa dôležité.
Ale vráťme sa k štandardu. Požiadavka na hrubú srsť u írskeho vlkodava má svoje opodstatnenie. V Írsku je pomerne chladné, ale predovšetkým vlhké počasie. Proti chladu chráni psa správne utvorená podsada, ale dokonale ochrániť vlkodava proti vlhku a dažďu môže iba hrubá, drsná srsť, po ktorej vlhko akoby "stekalo" a tým je zabránené premočeniu podsady. Srsť má byť stredne dlhá, nikdy nie mäkká. Správneho osrstenia si môžeme všimnúť na hlave: hrubá a dlhá štica nad očami a pod bradou sa veľmi cení, dotvára krásny a typický tvar hlavy írskeho vlkodava, v žiadnom prípade ju neskracujte a neupravujte. Srsť je tiež dôležitým ukazovateľom zdravia. Matná, lámavá a akoby mŕtva srsť je jasným dôkazom toho, že nie je niečo v poriadku. Naopak srsť lesklá, pružná a pevná ukazuje na dobrú kondíciu psa. Vadou v kvalite srsti je srsť jemná alebo jemná a dlhá. Menšou vadou je dlhá a hrubá srsť. Zo skúsenosti môžem konštatovať, že kvalitná hrubá srsť sa vyskytuje prevažne u írskych vlkodavov sfarbených žíhane, menej kvalitná býva srsť čierne sfarbených vlkodavov a srsť jemná sa častejšie vyskytuje u plavých sfarbených vlkodavov.




Farba a znaky: uznané farby sú sivá, žíhaná, červená, čierna, čisto biela, plavá a iné farby, ktoré sa objavujú u deerhounda.

Všetky šteňatá sa rodia tmavé a ich základnú farbu zistíme rozhrnutím srsti ku koži. Ak je na narodenom šteňaťu evidentné len jedno žíhanie, bude šteňa žíhané. Základná farba aj frekvencia žíhania môže byť rôzna, po čase žíhanie hustne a tmavne. Niekedy sa stretneme s tým, že pôvodne žíhaný pes je v staršom veku takmer čierny. U tmavo alebo žíhano sfarbených psov sa často vyskytujú biele znaky: prsty, labky, náprsenka alebo špička chvosta. Tieto biele znaky nie sú chybou, v minulosti boli dokonca veľmi cenené. Biele plochy však nesmú presiahnuť 20% povrchu tela. Rovnako je nežiadúce, aby boli biele znaky na končatinách do výšky podkolienky. Je veľa chovateľov i rozhodcov, ktorí uprednostňujú tú alebo inú farbu srsti. Možno vyzerá tmavý vlkodav impozantnejšie, možno pôsobí biely vlkodav elegantnejší. Osobne sa domnievam, že farba je na írskom vlkodavovi málo podstatná. Ďaleko podstatnejšie je kvalita srsti, stavba tela, tvaru hlavy, celkový vzhľad a krásny aktívny pohyb. Snažím sa vysvetľovať všetkým novým záujemcom o šteniatka, keď ich požiadavka znie, aby bol biely, len aby bol čierny. Ale ani v živote nie je všetko len biele alebo čierne.






Hmotnosť a veľkosť: minimálna výška u psa je 79 cm, minimálna váha 54,5 kg. U suky je minimálna výška 71 cm, minimálna váha 40,5 kg.

Írsky vlkodav je označovaný ako najväčší z plemien psov a taký by mal zostať. Domnievam sa, že je to práve jeho veľkosť a impozantnosť, ktorá nás všetkých zaujala pri prvom stretnutí s ním. Mne určite. Jeho ostatné nádherné vlastnosti ako je milá priateľská povaha, vernosť, jeho túžba byť nablízku svojmu človeku, jeho nekončiaca snaha porozumieť každému nášmu slovu, to všetko sme spoznali neskôr, pri spolužití s našim psom. Veľká kohútiková výška by mala vždy patriť medzi vytýčené body chovateľského cieľa. Nie však za každú cenu. Iba veľkosť sprevádzaná správnou proporcionalitou (tzv. primeraná dĺžka tela, s poctivým uhlením a s dostatočne dlhými končatinami) by mala byť cieľom, ktorý chceme dosiahnuť z hľadiska exteriéru. Táto snaha by mala ísť ruka v ruke s ďalšou požiadavkou a tým je zdravý, aktívny a šťastný pes s vyrovnanou povahou.
Vážení priatelia, toto je posledný diel článku, zaoberajúceho sa štandardom. Pokúsila som sa v ňom podrobnejšie vysvetliť to, čo nám štandard tak stroho hovorí. Podľa kladnej odozvy niektorých z vás dúfam, že to neboli len zbytočne popísané stránky. Zároveň však dúfam, že zistené odchýlky od štandardu u svojich psov beriete s nadhľadom a toleranciou. Veď výstav je len asi 12 za rok a so svojim psom žijete 365 dní v roku.

Dovoľte mi zakončiť slovami, ktoré predniesla pani E. Murphy na kongrese EIWC v Luxembursku: "Nesmieme sa sústrediť iba na exteriér a štandard, ale musíme dbať aj na zdravie a silu potrebnú k dlhému a šťastnému životu. Sme povinní zabezpečiť írskemu vlkodavovi bezpečnú budúcnosť. "





Pre WDK spracovala D. Holková a použité na mojej stránke s jej súhlasom
TOPlist
aktualizované: 24.08.2015 07:24:04