Založiť webovú stránku alebo eShop
 
Vakcinácia

 

Najlepšia liečba vášho psa je prevencia !

Vakcinácia

Pokial si idete pre šteňa zapamätajte si, že pravidelné očkovanie a odčervenie je základným predpokladom zdravého vývinu vášho psa-jedinca.

Prvé očkovanie prevádza chovateľ v 6-8 týždňoch. Po príchode domov sa doporučuje v najbližšom možnom termíne navštíviť veterinárneho lekára, ktorý navrhne vakcinácie pre vášho jedinca. Nazabúdajte, že Váš jedinec je definitívne chránený až po prevedenom očkovaní vo veku 3 mesiacov, keď je vyvinutý jeho imunitný systém.

Jedinca je možné očkovať proti:

  1. psinke - po 6.týždni

  2. parvoviróze - po 6.týždni

  3. koronaviróze - po 6.týždni

  4. infekčnej hepatitíde - po 8.týždni

  5. infekčnej laryngotrachetitíde - po 8.týždni

  6. parainfluenze - po 8.týždni, pri intranazálnej aplikácii (nosové kvapky) od 2.týždňov

  7. Leptospiróze - po 8. týdni

  8. Dermatofytóze - po 12.týždni

  9. Tetanusu - po 12.týždni

  10. Besnote - po 12.týždni

  11. Lymskej borrelióze - po 16.týždni

V Slovenskej republike je povinné očkovanie len proti besnote u psov starších ako 6 mesiacov. Bez ohľadu na použitú vakcínu je povinnosťou použiť revakcináciu (opakovať vakcináciu).

 
Pokiaľ sa budete venovať "širšie" kynológii, doporučuje sa chrániť jedinca proti ďalším infekčním chorobám, ktoré môžu byť pre psa aj smrteľné. V nasledujúcej tabuľke je uvedené jedno z možných schém pre vakcináciu.
Vek psa Doporučená vakcinácia
6 týždňov Psinka, parvoviróza
8 - 9 týždňov Psinka, parvoviróza, infekčná hepatitída, infekčná laryngotrachetitída, parainfluenza, leptospiróza.
po 12 týždni Psinka, parvoviróza, infekčná hepatitída, infekčná laryngotrachetitída, parainfluenza, leptospiróza, besnota.
16 týždňov Kotcový kašel
20 týždňov Kotcový kašel.
Pokiaľ by Vás vydesilo množstvo chorôb a infekcií, nemusíte sa obávať v dnešnej dobe sa používajú vakcíny kombinované, čo v praxi znamená jedna injekcia proti viacerým chorobám. Naviac treba preočkovania, čo znamená aplikovať najmenej dve vakcíny proti jednej nemoci v rozmedzí 2-4 týždňov. Jedna aplikácia v troch mesiacoch nemusí plne ochrániť vášho jedinca. Pokiaľ sa budete venovať "trocha" kynológii ( cvičiská, väčší výskyt jedincov ) doporučuje sa vakcinácia proti tzv. kotercový kašel. Vakcínovať by sa mali len zdravé zvieratá, suky by nemali hárať a je najlepšie naočkovať pred začiatkom brezosti. Po vakcinácii by sa mal obmedziť výcvik, závodenie a pod. po dobu 14 dní. Nežiadúce účinky po aplikácii sa vyskytujú veľmi zriedka, ojedinele sa môže vyskytnúť svrbenie, zdurenie v mieste vpichu alebo otoky očních viečok. Taktiež môže dôjsť ku zvýšeniu telesnej teploty, nechutenstvu. Väčšinou nejde o stavy ohrozujúce život jedinca, ale mali by ste o týchto reakciách uvedomiť veterinárneho lekára. Treba si uvedomiť, že očkovanie nie je zárukou plného zdravia Vášho jedinca, ale chráni ho len proti naočkovaným chorobám.

Zdroj: www.nemecky-ovciak.sk
 
 
DCM

 
Anatómia srdca

Srdce je centrálny orgán kolobehu krvi v organizme. Je to mohutný svalový útvar, uložený v hrudnej dutine.
Srdce je v podstate svalová pumpa. Jeho hlavné časti sú srdcové dutiny - dve siene a dve komory, ktoré sú od seba oddelené prepážkami. Ľavá a pravá strana srdca je tiež od seba oddelené priečkou. V takto rozdelenom srdci získame ľavú predsieň a ľavú komoru a pravú predsieň a pravú komoru. Srdcové predsiene ležia nad komorami. Medzi každou komorou a predsieňou je chlopňa. Ľavú komoru od ľavej predsiene oddeľuje mitrálna chlopňa a pravú komoru od pravej predsiene tricuspidálna chlopne. Obe chlopne sú u psa dvojcípé na rozdiel od človeka, kde trikuspidálna chlopňa je aktinídia. Z oboch komôr potom vystupujú veľké cievy, z ľavej komory aorta a z pravej komory pľúcna tepna. Aorta odvádza krv do celého tela a pľúcna tepna vedie krv do pľúc Na rozhraní komôr a veľkých tepien sú tiež chlopne. Srdce je zapuzdrený v osrdcovníku, čo je tenký, pevný vak vyplnený malým množstvom tekutiny, ktoré uľahčuje pohyb srdca. Hlavnou úlohou srdca je v dostatočnom množstve pumpovať krv k jednotlivým orgánom tela. Toto sa deje pomocou srdcového cyklu, ktorého základom je periodické striedanie sťahov a ochabnutie jednotlivých srdcových dutín. V cyklu jednotlivých srdcových dutín rozoznávame systolu (sťahy) a diastolu (ochabnutie). Počas diastoly dôjde k maximálnemu naplneniu srdcové dutiny krvou. Pri systole naopak dochádza k vytlačeniu krvi z dutiny srdca.

Choroby srdca

Srdce rovnako ako iné orgány postihujú rôzne ochorenia. Najčastejším ochorením srdca veľkých plemien je dilatačné kardiomyopatie (DCM - Dilated cardiomyopathy). Je to ochorenie srdcového svalu, ktorého charakteristikou je zväčšenie jednotlivých komôr a predsieňou srdca (dilatácia). Táto dilatácia je progresívna tj. ku zväčšovaniu danej časti srdca dochádza postupne a postupne sa zhoršuje. Zistilo sa tiež, že u jednotlivých veľkých plemien má toto ochorenie svoje charakteristiky. Iné vlastnosti má DCM u dobermanov, boxerov alebo írskych vlkodavov.

DCM u írskych vlkodavov

U plemena írsky vlkodav sa ochorenia dilatačnej kardiomyopatie vyskytujú často. V nasledujúcej tabuľke sú uvedené číselné údaje o výskyte totho ochorenia v niektorých štúdiách.


Počet IW v štúdii % postihnutých DCM Priemerný vek výskytu DCM Autor
400 16,5 4,5 roku Vollmar, 1999
500 24,2 4,2 roku Vollmar, 2000
995 3,9 6,4 roku Brownlie, 1999
997 27,08   Broschk, 2004
Príčina tohto ochorenia sa väčšinou nezistí a nie je jednoznačne vysvetlená. U írskych vlkodavov sa predpokladá genetický základ ochorenia. Doteraz sa presne nevie, ktoré gény sú pozmenené a tým sú zodpovedné za rozvoj DCM. Usilovne sa však pracuje na tom, aby tieto gény boli odhalené. Z doterajších prác sa uvažuje o dedičnosti komplexné, kde existuje mutácia v jednom hlavnom génu, však jej následok je potom ovplyvnený ešte mnohými génmi, ktoré modifikujú účinok tohto hlavného génu. Avšak môže byť poškodeních aj viac génov, tak ako sa to ukázalo u ľudí (17 génov).

Priebeh ochorenia

Je veľmi dôležité si uvedomiť, že pri vývoji tohto ochorenia sa vyskytuje fáza tzv. okultné kardiomyopatie. Je to fáza, ktorá sa nazýva asymptomatická, to znamená, že zviera nevykazuje žiadne klinické príznaky, ale v myokarde už prebiehajú zmeny. V tomto štádiu je možné zistiť zmeny na srdci len pri vyšetrení ultrazvukom a predovšetkým pri natočení EKG. Táto fáza býva obvykle pomerne dlhá z hľadiska ďalších štádií ochorenia.
Ako sa stav srdca zhoršuje, u jedinca sa začnú vyskytovať klinické príznaky srdcového zlyhania. Toto je tiež okamih, keď sa pes dostáva k veterinárnemu lekárovi a ten môže zistiť už zmeny, ktoré jasne svedčia o ochorení srdca. Typickými klinickými príznakmi srdcového zlyhania sú: zníženie fyzickej zaťaženosti, kašeľ, depresia, dýchavičnosť, chudnutie a synkopa - náhla strata vedomia spôsobená zlou činnosťou srdca. Tieto príznaky sú väčšinou rovnaké pre všetky plemená. Jediným príznakom ochorenia môže byť aj náhly úhyn jedinca, ktorý predtým nevykazoval žiadne klinické príznaky.

Diagnostika


Úplné kardiologické vyšetrenie (vyšetrenie srdca) zahŕňa okrem počúvania (auskultace) i vyšetrenie srdca röntgenologické, elektrokardiografické (EKG) a echokardiografické (sono - vyšetrenie srdca ultrazvukom). Najlepšími vyšetreniami pre zistenie dilatačné kardiomyopatie sú EKG a ultrazvukové vyšetrenie.
Elektrokardiografickým vyšetrením sme schopní zachytiť rôzne arytmia (porušenia pravidelnej činnosti srdca), ktoré pri DCM vznikajú. U írskych vlkodavov môžeme zistiť nasledujúce: arytmia - chvenie srdcových predsiení (fibrilácia), predčasné komorové depolarizace a sínusovej arytmia. Fibrilácia predsiení je u vlkodavov najčastejšou arytmiou a často sa vyskytuje ako izolovaný jav, ktorý nie je charakteristikou nejakého samotného ochorenia srdca, ale skôr príznakom práve dilatačnou kardiomyopatiou. Fibrilácia predsiení sa považuje ako možný indikátor subklinickej alebo okultnou kardiomyopatiou. Bežné EKG vyšetrenie, ktoré sa vykonáva v ordinácii veterinárneho lekára, zaznamená činnosť srdca po dobu 1 - 5 minút. Tento časový úsek však nemusí byť dostatočne dlhý, aby sme zachytili uvedenú arytmii, obzvlášť keď je pes v štádiu okultné kardiomyopatie. V takýchto prípadoch sa odporúča vykonať 24 hodinový záznam EKG, tzv. Holter EKG. Ultrazvukové vyšetrenie nám presne dáva informácie o stavbe, veľkosti a funkcii srdca. Týmto vyšetrením je možné presne merať veľkosť jednotlivých častí srdca. Veterinárni kardiologovia už stanovili fyziologické rozmery veľkostných rozmerov srdca u írskych vlkodavov. Keďže ochorenie má prívlastok dilatačné, tj. dochádza k zväčšovaniu niektorích oddielov srdca, môžeme takto ultrazvukovým vyšetrením srdce tieto zmeny zistiť.

DCM a chov írskych vlkodavov

Z hľadiska vlastného chovu existujú dva problémy. Po prvé, kardiologické vyšetrenie nie je vykonávané u chovných zvierat pravidelne (viď. Odporúčanie) a za druhé, že existuje bezpríznakové štádium ochorenia - okultné kardiomyopatie. Práve v období okultných kardiomyopatií, keď nie sú zjavné žiadne klinické príznaky, môžu mať chovné jedince potomkov, ktorí si už dedične nesú ochorenie do života.
V súvislosti so znalosťou vyššie uvedených faktov, boli pre chov írskych vlkodavov navrhované tieto odporúčania:

  1. všetci chovné psy musia mať vykonané vyšetrenia srdca každoročne, nielen po dobu využitia v chove, ale po celú dobu života, aby sa zistilo, že nebudú mať DCM
  2. vyšetrenie srdca sa musí vykonať štandardne a všetky výsledky musia byť centrálne registrované
  3. počet vrhov jedného psa má byť obmedzený na maximum 5 vrhov
  4. viac vrhov je povolené iba psovi, ktorý má normálne srdce (všetky vyšetrenia negatívne so zreteľom na DCM) a obaja rodičia a prípadne všetci 4 prarodičia majú srdce v poriadku v 8 rokoch a po 8 roka.

Prognóza

Pre psy s DCM je zvyčajne zlá.

Autor: MVDr. Roman Kvapil (05. 08. 2007) spracované pre WDK
 

 

 
Torzia žalúdka


Pretočenie žalúdka - Torzia

Pretočenie žalúdka je jedným z najväčších nebezpečenstiev predovšetkým pre veľké plemená. O príčinách a možnostiach prevencie tohto často smrteľného ochorenia sa vedú na internete rozsiahle diskusie. Torzia žalúdka (angl. "bload") je pravdepodobne podmienená geneticky, do hry však vstupujú aj rizikové faktory ako je: stres, preťaženie, nevhodná strava, nevhodný čas kŕmenia a napájania, ale aj súhra nešťastných náhod.

Čo to vlastne  torzia  je? Laicky sa to dá vysvetliť takto: 

Pes má žalúdok umiestnený horizontálne. Môžeme si ho predstaviť ako balón upevnený v dvoch bodoch v horizontálnej rovine. Keď ho naplníme a začneme s ním kývať (čo sa deje keď pes beží, alebo vystrája) veľmi ľahko sa pretočí a tým sa zauzlia jeho konce. Je to len veľmi, veľmi laický pohľad na problém torzie, len kvôli predstave.

Torzia žalúdka vzniká podobným mechanizmom ako zdutie u dobytka. Potrava, ktorá sa dostane do žalúdka, môže vytvoriť plyny, čím sa objem žalúdka enormne zväčší a pri pohybe sa následne samotný žalúdok môže otočiť. Tým sa zaškrtia cievy, vzniká cievny kolaps a znemožnenie peristaltiky. Hlavné riziko v podstate tvorí potrava, z ktorej sa vo veľkej miere tvoria kvasnými procesmi plyny. A z čoho sa kvasením vyrába pivo a ražná? Z obilnín. Takže ak je pes kŕmený granulami, v ktorých je priveľa obilnín a málo kvalitných bielkovín, je väčšia pravdepodobnosť na vznik torzie. Tú môže spôsobiť aj zožlknutý, pokazený tuk v krmive.

Aj keď je psovi podávaná kvalitná potrava, pri zvýšenom príjme tekutín, ak je brucho "napchaté do prasknutia" a pes behá a skáče, opäť môže dôjsť k torzii.

Torzia žalúdku sa prejavuje postupne 18 - mi príznakmi:


  1. zväčšenie objemu brucha
  2. na pohmat ztuhnuté brucho
  3. brucho bolestivé na dotyk
  4. zvracanie peny alebo tekutiny
  5. neúspešné pokusy o zvracanie
  6. zrýchlené prehĺtanie (aerophagia)
  7. nadmerné slinenie
  8. zrýchlené dýchanie
  9. nadmerné pitie
  10. nechutenstvo
  11. červené alebo bledé ďasná (teda nie prirodzene ružové)
  12. nahrbený postoj v stoji alebo v ľahu
  13. ľah či sed v nezvyklých polohách
  14. pozícia, pri ktorej je predok pri zemi a zadok hore
  15. zvíjanie sa
  16. vyhľadávanie skrytých (tmavých) miest
  17. neprirodzene kľudné chovanie
  18. letargia
Príznaky nasledujú veľmi rýchlo za sebou a jedinou pomocou je včasné vyhľadanie poučeného veterinára!!!! Pri podozrení na torziu žalúdka u Vášho psa konajte okamžite!!!! V žiadnom prípade návštevu veterinára neodkladajte na ráno!!!! 

Názory chovateľov sa líšia v tom, či je lepšie kŕmiť granulami, surovým, alebo vareným mäsom. Bolo by zavádzajúce napísať, že granule alebo mäso spôsobujú torziu. Rozhodne sa netreba plašiť, ale v lete pokiaľ necháte postáť dlhšie granule s nejakým vývarom, kde bola zelenina, môžu sa vo zvýšenej miere tvoriť plyny. Ďalšou kapitolou sú psy, ktoré majú nedostatok tráviacich kyselín, zle trávia. V takých prípadoch môže byť torzia následnou komplikáciou. Na druhú stranu nedá mi nespomenúť psa, ktorý je kŕmený kyslým mliekom, kukuričným šrotom a zvyškami potravín. Samozrejme o torzii nemá majiteľ ani potuchy a psovi sa darí pri najlepšom zdraví už viac ako 8 rokov pri nezmenených stravných návykoch. Podobne sú kŕmené aj mnohé psy na salašoch len srvátkou a čerstvým chlebom a tiež sa im darí dobre. Zrejme platí staré známe: že chorobnosť je priamo úmerná starostlivosti majiteľa.

PREVENCIA:

V prípade kŕmenia granulami je potrebné vybrať kvalitnú značku granúl, kde obsah bielkovín nie je nastavovaný bielkovinami pre psa nestráviteľnými. Granule je lepšie podávať namočené, zaliate teplou vodou, aby granule napučali, ale nie, aby z nich bola kaša. Je to dôležité hlavne pri kŕmení veľkých plemien. Najčastejšia príčina úhynu írskych vlkodavov je torzia žalúdka, a dlhodobým sledovaním prípadov torzie u vlkodavov sa ukázalo, že veľmi často vzniká po skŕmení suchých granúl. Tiež si treba dávať pozor, hlavne v lete, a nekupovať granule a konzervy vystavené priamemu slnečnému svetlu. Z odborných kruhov som sa dozvedela ešte jeden pohľad na torziu žalúdka, ktorý sa mi zdá najpravdepodobnejší. V časoch, keď ešte žiadne psie granule neexistovali, nebolo počuť ani o torzii žalúdka. Podľa niektorých odborníkov je to tým, že vtedy psy prijímali klasickú stravu, ktorá obsahuje veľký podiel vody a preto má svoju primeranú hmotnosť. Žalúdok tak pravidelne dostal určitú záťaž nielen z pohľadu biochemického, ale aj fyzikálneho (zámerne nepíšem fyziologického). Hmotnosť potravy totoiž pri činnosti žalúdka zaťažovala celý závesný aparát žalúdka, ktorým je upevnený v dutine brušnej. Tento závesný aparát je tvorený tkanivami, ktoré sa tréningom spevňujú a urdžujú si svoju pružnosť. Dnes, v dobe "GRANULOVEJ" dostáva psí žalúdok podstatne menej vážiacu potravu, a teda závesný aparát žalúdka je aj podstatne menej trénovaný. So stúpajúcim vekom psa strácajú tkanivá držiace žalúdok svoju pružnosť a o to viac je žalúdok náchylný na pretočenie. Ja preto mojim psom dávam okrem granúl aj klasickú potravu, aj keď len 1-2x do týždňa. Vtedy im doprajem, nech si naplnia bruchá a potrénujú žalúdočný závesný aparát.

Veterinári a skúsení chovatelia ako prevenciu pred vznikom torzie žalúdka odporúčajú:

  • kľud po jedle, žiadne behanie, skákanie na dvere, vítanie príchodzích vyskakovaním a pod.
  • misky s vodou a kŕmením umiestniť do výšky hrudníka, nie na zem
  • nedovoliť psovi "nachliapať" sa veľa vody naraz, zvlášť nebezpečné je to v prírode z potoka, kde ešte psovi trčí zadok hore brehom a hlava je dole v potoku, rozumnejšie je na vychádzky nosiť psovi vodu vo fľaši
  • neskrmovať miešanú potravu - teda granule zmiešané s vareným doplnkom (cestoviny, ryža, mäso)
  • nikdy!!!! neskrmovať už nakvasenú potravu (ak pes nedoje namočené granule alebo varenú stravu a nechá sa mu to v miske celý deň)
  • nekŕmiť niekoľko hodín pred pohybovou aktivitou, či pred jazdou autom
  • nekŕmiť aspoň hodinu po výraznej pohybovej aktivite
  • pri manipulácii s ležiacim psom neprevaľovať psa z boka na bok cez chrbát, ale v prípade nutnosti cez brucho
  • včas si zaistiť skúseného veterinára, ktorý je ochotný zakročiť v akúkoľvek dobu

 

Torzia sa dá predpokladať u všetkých veľkých psov s hlbokým hrudníkom. Objavila sa však aj u írskych setrov a operovaná bola aj u jazvečíka a malého bradáča. Na poprednom mieste, bohužiaľ, stoja nemecké dogy. Na otočenie žalúdka už uhynulo niekoľko bobtailov, a to na základe nesprávneho otáčania psa na česacom stole cez chrbát. 

Ani absolútnym dodržovaním všetkých odporúčaní nebudeme mať 100% istotu, že nášmu miláčikovi torzia nehrozí. Riziko však bude podstatne menšie. Torziu nemožno podceňovať a pri prvom podozrení je absolútne nevyhnutné sa obrátiť na veterinára. Najlepšie takého, ktorý o tomto onemocnení vie a ktorý je vybavený na operačný zákrok. Pre takéto prípady je potrebné mať možnosť veterinárovi kedykoľvek telefonovať, či v dennú alebo v nočnú hodinu.


 

PSS - Portosystémový skrat

Portosystémový skrat (portosystemický shunt, PSS) je abnormálne cievne spojenie medzi portálním krvným obehom spájajúci tráviaci trakt s pečeňou a veľkým krvným obehom. V dôsledku tejto komunikácie sa krv, ktorá u zdravého zvieraťa prúdi cez pečeň, dostáva priamo do organizmu. Pritom nedochádza k 1) dostatočnému vychytávania a spracovanie živín vedených z čriev a 2) detoxikácii splodín metabolizmu a bakteriálnych toxínov z črevného traktu, ako by tomu malo byť u zdravého zvieraťa. Niektoré metabolity (napr. amoniak alebo niektoré aminokyseliny) pôsobí dráždivé na mozog a môžu vyvolať nervové príznaky (apatia, slepota, manéžový pohyb, abnormálne správanie, kŕče). Amoniak sa vylučuje obličkami, preto môže dochádzať k tvorbe močových kameňov.

Portosystémový skrat môže byť vrodený (existujú plemenné predispozície) alebo získaný v dôsledku dlhodobého ochorenia pečene, ktoré spôsobý zvýšeniu krvného tlaku v portálnom obehu. Ako kompenzáciu tohto stavu vznikajú často mnohopočetné cievky medzi portálnym obehom a veľkým krvným obehom. Vrodený skrat je spravidla tvorený jednou cievou lokalizovanou mimo pečeň (tzv. extrahepatálny skrat - jorkšírský teriér, malý knírač, shi-tzu) alebo vo vnútri pečene (tzv. intrahepatálny skrat - írsky vlkodav, zlatý retrívr, Labradorský retrívr), ktorý je tvorený tzv. ductus venosus, čo je pozostatok krvného obehu plodu. Táto cieva sa normálne uzatvára počas prvých dní po pôrode. Presné príčiny ich neuzatvorenia sa zatiaľ nie sú známe. Nebol ani preukázaný vplyv pohlavia na túto vadu. Pri vrodenom skrate prúdi cez pečeň len malá časť krvi a nedochádza k dostatočnému zásobovaniu pečene kyslíkom a látkami, dôležitými pre ich rast a funkciu. Pečeň je malá, vykazuje známky degenerácie a nemôže plnohodnotne plniť svoje funkcie v metabolizme. Dôsledkom toho je zaostávanie postihnutých zvierat v raste, horší výživný stav, neschopnosť dostatočne zvládať záťaž, a občasný výskyt nervových príznakov. 

Pre stanovenie diagnózy je potrebné klinické vyšetrenie, vyšetrenie krvi, moču a niektoré ďalšie špeciálne vyšetrenia. Klinickým vyšetrením môžeme zistiť zaostávanie v raste, horší výživný stav, abnormálne správanie, prípadne aj anémiu. Najvýznamnejšími krvnými parametrami sú množstvo amoniaku a žlčových kyselín ustanovených v krvi nalačno a po nakŕmení. Ostatné parametre týkajúce sa pečene sú menej špecifické (pečeňové enzýmy, albumín, celková bielkovina, bilirubín, glukóza).
V krvnom obraze môžeme zistiť anémiu a zvýšenie počtu bielych krviniek. Množstvo amoniaku v krvi je u zvierat s portosystémovým skratom výrazne zvýšené, ale stanovenie tohto parametra je náročné a musí byť väčšinou uskutočniť vo veľmi krátkom čase po odbere krvi. Preto je výhodnejšie stanovovať množstvo žlčových kyselín, ktoré je u zvierat s portosystémovým skratom zvýšené. Pre stanovenie tohto parametra sa využíva krvné sérum a vzorky je možné uchovávať aj niekoľko dní v chladničke. Pre stanovenie žlčových kyselín sa odoberá krv po 6-12 hodinové hladovke (podľa veku zvieraťa) a za 2 hodiny po nakŕmení sa odoberie druhá vzorka. Hladina žlčových kyselín býva u postihnutých jedincov nalačno vysoká, po nakŕmení potom dochádza k jej ďalšiemu nárastu. Množstvo žlčových kyselín i amoniaku však môžu byť zvýšené pri akomkoľvek inom ochorení pečene (žlčové kyseliny sú najcitlivejším parametrom pri poškodenie pečene).
Pri podozrení na prítomnosť portosystémového skratu je potrebné vykonať ultrazvukové (sonografické) vyšetrenie brušnej dutiny s dôrazom na posúdenie veľkosti a štruktúry pečene, prítomnosť abnormálnych ciev, eventuálne výskyt močových kamienkov.

Ďalšie špeciálne vyšetrenia spočívajú v podaní kontrastných látok do portálního krvného obehu a jeho následné röntgenologické zobrazenie. Toto vyšetrenie však vyžaduje anestéziu pacienta a vykonáva sa spravidla až tesne pred samotnou operáciou portosystémového skratu pre upresnenie lokalizáciou spojky medzi portálním a veľkým krvným obehom (ak nebola lokalizovaná sonografickým vyšetrením).
Na preventívne vyšetrenie na výskyt portosystémového skratu u predisponovaných plemien 6 týždňových šteniat je najvhodnejšie stanovenie hladiny žlčových kyselín nalačno (po 6-12 hodinové hladovke) a za dve hodiny po nakŕmení. Ak sú výsledky v poriadku, môžeme vrodený portosystémový skrat vylúčiť. U zvierat sa zvýšenými hodnotami je vhodné vykonať kompletné vyšetrenie krvi (s opakovaným stanovením žlčových kyselín nalačno a po nakŕmení), vyšetrenie moču na prítomnosť kryštálov amónnych solí a ultrazvukové vyšetrenie pečene, aby sme vylúčili poškodenie pečene z inej príčiny (zápal pečene vyvolaný infekciou, parazitmi, toxíny atď).

Pre WDK spracovala MVDr. Leona Lexmaulová
Klinika chorob malých zvířat Veterinární a farmaceutické univerzity Brno

 

 

 

Dysplázia bedrových kĺbov

 

 

 

 

Dysplázia bedrových kĺbov je jedno z najčastejšie sa vyskytujúcich ochorení pohybového aparátu psov.

Čo je to dysplázia bedrových kĺbov? Je to dedične podmienená vývojová anomália bedrových kĺbov, vyskytujúca sa u psov všetkých plemien, charakterizovaná ireverzibilnými zmenami kĺbovej jamky a hlavice stehnovej kosti, ktoré sú príčinou následnej artrózy, subluxácie až luxácie (vykĺbenie). Negatívne ovplyvňuje pohyblivosť, vytrvalosť v neposlednom rade tiež pracovné využitie.

Aká je stavba bedrového kĺbu?Bedrový kĺb slúži na pripojenie kostry voľnej panvovej končatiny k psovej kostre. Pri normálne vyvinutom kĺbe zapadá hlavica stehnovej kosti (femuru), do kĺbovej jamky (acetabula), ktorá je súčasťou kostry panvy a má miskovitý tvar. Keďže kĺbová jamka ma menší plošný obsah ako hlavica femuru, je pri svojom obvode doplnená chrupavkovitým valom. Hlavica kosti sthenovej má pologuľovitú kĺbovú plochu, ktorá je na vnútornej strane pri vrchole prerušená drobnou jamkou, z ktorej odstupuje krátky oblý väz spájajúci hlavicu femuru s kĺbovou jamkou. Tak ako u každého iného kĺbu je spojenie tvrdých častí spevnené priestranným kĺbovým púzdrom. To odstupuje z väzivového okraja kĺbovej jamky a pripája sa na kŕčok stehnovej kosti. Pohyby, ktoré sa dajú v tomto kĺbe vykonávať sú natiahnutie a ohyb. Ostatné pohyby obmedzuje mohutná svalovina a zábranné väzy. Na RTG snímku normálne vyvinutého kĺbu môžeme vidieť ideálne pologuľovitú hlavicu stehnovej kosti, uloženú z dvoch tretín v primerane veľkej kĺbovej jamke. Spodný okraj kĺbovej jamky je rovnobežný s okrajom hlavice. Kĺbová štrbina, ktorá vzniká medzi acetabulom a hlavicou kosti stehnovej je úzka. Pri postihnutí bedrového kĺbu vývojovou vadou (dyspláziou) dochádza k zmenám, ktoré môžeme rozdeliť na: primárne a sekundárne. K primárnym zmenám patrí: plytká kĺbová jamka a čiastočné až úplné vykĺbenie. V priebehu vývoja sa k nim pridávajú zmeny druhotné, ako sú: výrastky v okolí kĺbu, tvarové zmeny hlavice kosti stehnovej a iné. Aby sa dali tieto vady objektívne posúdiť a porovnávať, boli vypracované mnohé metódy na jej hodnotenie. U nás sa za základ pre posudzovanie RTG snímkov na dyspláziu bedrových kĺbov vybrala norma so smernicami FCi podľa Dr. Norbergera. Podľa nej rozoznávame: negatívny nález a štyri stupne dysplázie, od prvého ľahkého až po štvrtý, ktorý je v podstate už vykĺbenie - luxácia bedrového kĺbu. Aké vývojové anomálie môžeme pozorovať pri jednotlivých stupňoch dysplázie (stručná charakteristika)?

Prvý stupeň - uloženie hlavici stehnovej kosti v acetabule je normálne, nie však ideálne; pologuľovitá, kĺbová štrbina je nepatrne širšia a na spodnom okraji kĺbovej jamky a hlavici stehnovej kosti sa nachádzajú malé tvarové zmeny.

Druhý stupeň - hlavica je nepatrne vykĺbená, nie je ideálne pologuľovitá a má náznak kužeľovitého tvaru. Kĺbová štrbina je širšia. Spodný okraj kĺbovej jamky s okrajom hlavice sa zreteľne rozbieha k pozdĺžnej osi panvy.

Tretí stupeň - ide o čiastočné vykĺbenie. Vidieť už na prvý pohľad výrazné tvarové zmeny, ako sú kužeľovitý tvar hlavice femuru a široká kĺbová štrbina. Kĺbové plochy nie sú hladké, dochádza k tvorbe kostných výrastkov. Vidieť už výrazné zmeny vznikajúce v dôsledku počínajúcej deformačnej artrózy.

Štvrtý stupeň - ide o výrazné vykĺbenie, kĺbová jamka je takmer rovná, vznikajú výrazné tvarové zmeny.

Dysplázia bedrových kĺbov sa röntgenologicky vyhodnocuje po dovŕšení veku 12 mesiacov. Toto ochorenie sa vyvíja pomaly a v dvanástich mesiacoch sa predpokladá ukončenie vývoja bedrového kĺbu. Táto hranica dokončenia vývoja je len priemerná, lebo vývoj je ukončený u niektorých plemien, resp. v niektorých líniách omnoho neskôr. Preto by bolo lepšie robiť RTG diagnostiku tohto ochorenia až vo veku 24 mesiacov, prípadne robiť kontrolné vyšetrenie opakovane vo vyššom veku t.j. medzi 3 až 4-mi rokmi života. Z hľadiska organizovania chovu, resp. chovnej selekcie, bolo rozhodnuté robiť vyšetrenie od veku 12 mesiacov.

Aké sú príznaky ochorenia? Príznaky ochorenia sú rôzne podľa veku psa a mnohých iných faktorov. Veľmi často - hlavne u starších psov - sa stáva, že RTG nález nie je v súlade s klinickým nálezom, t.zn. že stupeň poškodenia kĺbu (stupeň dysplázie) sa neprejavuje vždy adekvátnymi klinickými zmenami popisovanými nižšie. Na dyspláziu musíme myslieť už pri 4 - 6 mesačných mladých psoch, ktorí sú v dobrom výživnom stave, málo temperamentné, často ležia a rýchlo sa unavia. Majú kymácavú chôdzu, prípadne na niektorú panvovú končatinu krívajú. Nedobre znášajú záťaž pri výcviku alebo tréningu agility. U starších psov sa často stretávame s tým, že pes s veľmi vážnymi zmenami v kostných častiach kĺbu sa pohybuje bez vážnych ťažkostí, dokonca znesie úplné avšak krátkodobé zaťaženie výcvikom a je schopný podať vrcholový výkon. Tiež naopak, pes s ľahkým stupňom môže prejavovať výrazné poruchy v mechanike pohybu. Z klinických príznakov veľmi často pozorujeme slabé krívanie, ktoré je výraznejšie po pokoji. Pes, ktorý dlhšie odpočíva, hlavne po predchádzajúcej väčšej záťaži, sa len ťažko dvíha a trvá mu dosť dlho, kým sa rozchodí. Pes postihnutý dyspláziou nerád prekonáva prekážky. Má tendenciu sa im vyhýbať. Pri postihnutí vyšším stupňom dysplázie neznáša celodenné zaťaženie výcvikom, opakujúce sa niekoľko dní po sebe. dajú sa vo výcviku používať, ale treba s ich pohybom a chuťou správne hospodáriť. Vyhovuje im kratšie intenzívne zaťaženie. Treba sa vystríhať dlhodobým behom pri bicykli a častým cvičeniam na prekážkach. Nežiadajme od takého psa časté a rýchle zmeny pohybu, a to nielen prudké zastavenie po rýchlom behu do sedu, ale vystríhajme sa aj rýchlym zmenám smeru pohybu. Nie je vhodné robiť dlhé stopy v členitom teréne. Rozhodne sa neodporúča zaradiť ho do prípravy, resp. zúčastňovať sa pretekov v agility. Najlepšie pre takéhoto psa spravíme, ak ho z výcviku úplne vynecháme a bude nám len príjemným spoločníkom na vychádzky do prírody. To, že sa rôzne stupne dysplázie prejavujú u psov rôzne, je vo veľkej miere ovplyvnené aj ich povahou, vrodeným temperamentom, chuťou pracovať, chuťou vyhovieť povelu svojho psovoda a tiež ich vekom. Ak pozorujeme prejavy psa pri pohybe, zistíme, že postihnuté psy "rýchlejšie starnú". Pes postihnutý dyspláziou potrebuje omnoho dlhší čas na regeneráciu svojich síl po tréningu ako pes zdravý. Skúsenosti ukázali, že pes s ťažkým stupňom dysplázie vydrží behať, ak ho k tomu nútime, aj celý deň a pritom nemusíme na ňom pozorovať únavu ani krívanie. No takýto pes sa dostane do krízového obdobia, ktoré môže nastať až po 2 - 3 dňoch. Pes pôsobí na nás dojmom lenivého, je ospalý, nechce sa mu vstávať, je bez chuti k práci, môže aj krívať. Prejavuje nechuť k niektorým cvikom. Dlho trvá kým sa rozbehá. Z týchto dôvodov sa veľmi často stáva, že dysplázia býva príčinou nestabilného výkonu psa, že i pri správnej metodike nedosiahneme stabilný výkon. Avšak nie vždy pes, ktorý trpí takýmito príznakmi, je postihnutý dyspláziou bedrových kĺbov.

Aká je terapia? Toto ochorenie sa liečiť v pravom zmysle slova liečiť nedá. Ne zníženie bolestivosti a pohybových ťažkostí bola pokusne vypracovaná chirurgická metóda - pektinectomia. Ide o preťatie m. pectineus (svalu), ktorý patrí k priťahovačom na mediálnej (vnútornej) strane panvovej končatiny. Tento chirurgický zákrok bol skúšaný u psov vyradených z výcviku pre služobné potreby. Nie vždy priaznivý výsledok bol trvalý. Ďalšie možnosti chirurgického riešenia problému sú endoprotéza - náhrada bedrového kĺbu, prípadne decapitácia capitis osis femoris, čiže odstránenie hlavice stehennej kosti.Šľachový a svalový aparát v tejto oblasti umožňuje udržanie stehennej kosti v takej polohe, že pohyblivosť panvovej končatiny po takomto zákroku je vyhovujúca. Ďalšia možnosť riešenia problému dysplázie bedrového kĺbu je umožnená momentálnou dostupnosťou kvalitných chonroprotektív (prípravkov na liečbu kĺbov - najmä chrupaviek) na našom trhu. Ide o prípravky CHASSOTON 4% gran., CANIVITON High Density tbl. a CANIVITON FORTE 10 gran. a CANIVITON FORTE 30 gran. od švajčiarskej firmy CHASSOT. Účinnosť oboch prípravkov zvyšuje súčasné používanie prípravku DERMANORM olej / kapsle, taktiež od tejto firmy.

CHASSOTON 4% gran. - prípravok obsahujúci extrakt z novozélandských mäkkýšov Perna Canaliculus má najvyšší účinok v akútnej fáze traumatizácie kĺbu, v iniciálnom štádiu bolesti. Slúži na opätovnú obnovu kĺbovej funkcie, zníženie zápalovej reakcie a zlešenie regeneračného procesu chrupavky. Tento efekt sa zvýši súčasným podávaním nenasýtených mastných kyselín omega 3 (prípravok DERMANORM olej / kapsle), ktoré zbrzdí syntézu protizápalových prostaglandínov a leukotriénov, ktoré zodpovedajú za zápalovú reakciu.

CANIVITON - obsahujúci polysulfátové glykosaminoglykany, sa používa pri neinfekčných traumatických poškodeniach kĺbových funkcií. Brzdí enzýmy poškodzujúce chrupavky. Je veľmi účinný pri liečbe všetkých degeneratívnych kĺbových ochorení (artrózach) aj svojim stimulačným efektom na syntézu chrupavky. Zabezpečuje mechanickú pružnosť a schopnosť záťaže chrupavky. Jeho podávanie musí byť dlhodobé - niekoľko týždňov až mesiacov. Bol dokázaný jeho veľký význam v profylaxii vzniku dysplázie bedrových kĺbov u mladých psov, kedy zamedzuje vzniku tohto ochorenia u psov so sklonom k ochoreniu na dyspláziu, ako aj v prevencii vzniku stareckej artrózy.

Koncept pre úspešnú terapiu degeneratívnych kĺbových ochorení pozostáva z krátkodobého podávania prípravku s obsahom extraktu z novozélandských mäkkýšov a s nenasýtenými mastnými kyselinami - cca 2 - 4 týždne, a potom by malo nasledovať dlhodobé podávanie prípravku s chondroitinsulfátom - min. 100 dní.

V chove sa nesmie zabúdať, že aj napriek tomu, že dnes už dokáže veterinárna medicína riešiť problémy dysplázie bedrových kĺbov, treba s touto chorobou bojovať naďalej aj na poli genetiky.

MVDr. Danica Kocúrová

 

 

 

Herpesvírusová choroba

 

 

 

V súčasnej dobe je chov psov omnoho intenzívnejší ako v minulosti. Pes prestal plniť úlohu strážcu hospodárskeho dvora uviazaného na reťazi a živiaceho sa zvyškami zo stola jeho pánov. Dnes je priateľom, kolegom alebo členom rodiny, ktorému je dopriata všetka potrebná starostlivosť. So zvyšovaním koncentrácie psov sa zvyšuje aj riziko infekčných ochorení, väčšine ktorých úspešne predchádzame vakcináciou. Ale existuje vírusové ochorenie, ktoré nie je zahrnuté v bežných vakcinačných schémach, navonok sa u dospelých jedincov nijako zvláštne neprejavuje a na šteňatá pôsobí priam apokalypticky.

 

Je to celosvetovo rozšírená herpesvírusová choroba psov, ktorá zapríčiňuje veľké straty v chovoch spôsobené potratmi gravidných súk a hynutím novonarodených šteniat. Štúdie v západnej Európe dokázali 30 - 40% pozitívnych jedincov v populácii ale premorenosť niektorých chovov bola aj 100%.Choroba je druhovo špecifická a postihuje len psovité šelmy, preto je obava z prenosu na človeka a následného potratu tehotnej ženy neopodstatnená. Vo vonkajšom prostredí je vírus málo odolný, inaktivujú ho dezinfekčné prostriedky bežne používané v domácnostiach.

Klinický priebeh choroby sa líši v závislosti od veku a stavu imunitného systému. U dospelých jedincov spôsobuje mierne infekcie horných dýchacích ciest, poruchy reprodukcie, prípadne pretrváva v latentnom (utajenom) stave. Vírus je vylučovaný sekrétmi z vagíny, nosa, papule alebo očí infikovaného psa. Prenos z jedného jedinca na druhého sa deje kontaktom s týmito sekrétmi čo je pri vzájomnom oňuchávaní sa psov pomerne časté a samozrejme kopuláciou pri párení. Menej často sa šíri mechanicky – na obuvi, šatstve alebo kynologických pomôckach. Prenos z pozitívnej matky na šteňatá môže prebehnúť už v maternici. V závislosti od dĺžky gravidity sa infekcia môže prejaviť nespozorovaným potratom a nasledovným vstrebaním plodov, čo vyzerá ako keby suka vôbec nebola gravidná. Prípadne suka potratí, porodí mŕtve alebo málo životaschopné plody. Fakt, že k prenosu vírusu dôjde aj v maternici znamená, že cisársky rez neochráni pred infekciou. Šteňatá sa môžu nakaziť aj počas pôrodu v pôrodnom kanále, po pôrode kontaktom s  výtokmi matky, alebo iných infikovaných jedincov. Priebeh choroby je u novorodencov fatálny kvôli ich nedostatočnému imunitnému  vybaveniu. Prevládajú nešpecifické príznaky celkového postihnutia – depresia, anorexia – strata cicacieho reflexu, výtoky z očí, pričom telesná teplota nie je zvýšená, objavuje sa číry až hnisavý výtok z nosa a hynú po 12 až 48 hodinách. Šteňatá infikované v priebehu prvých dvoch týždňov života hynú v priebehu 6-9 dní po infekcii. Pozorujeme bolesť v oblasti brucha, zrýchlené dýchanie, (chovatelia uvádzajú, že šteňatá lapajú po vzduchu ako ryby na suchu), odmietanie mlieka, žltozelenú hnačku, výtok z očí a nosa, bodkovité krvácaniny na ďasnách a na koži brucha. Úhyn je skoro 100%. Materské protilátky od séropozitivných (infikovaných) súk sú schopné ochrániť šteňatá pred klinickými príznakmi. Hoci stupeň ich ochrany je rôzny, infikované suky môžu vrhnúť klinicky zdravé šteňatá, ale vírus pretrváva v organizme do konca života. Po prekonaní infekcie sa môžu vyskytnúť poruchy srdcovej a nervovej činnosti. Čím sú šteňatá staršie tým je ich náchylnosť k chorobe menšia, rozvojom imunitnej odpovede dôjde k  zastaveniu vylučovania vírusu, jeho vymiznutiu zo slizníc a ostatných orgánov a k poklesu cirkulujúcich protilátok. Vírus sa utiahne do tzv. latentného (utajeného) stavu a  medzi imunitným systémom a vírusom dôjde k rovnováhe. V tejto fáze, keď sa vírus v sekrétoch nenachádza, môže byť výsledok niektorých vyšetrení falošne negatívny. Po porušení tejto rovnováhy (stres, gravidita, neprimeraná záťaž liečba kortikoidmi....) je vírus opätovne vylučovaný do okolia a choroba sa prezentuje ako mierny zápal horných dýchacích ciest, prípadne miernym výtokom z pohlavných orgánov. Pri pitve je typický nález zakrvácania orgánov (pľúc, obličiek, čriev, srdca, mozgu), lymfatické uzliny a slezina sú zväčšené. Tým že vírus spôsobí prestup krvi z ciev do orgánov je obmedzovaná ich funkcia dôjde k zahlteniu pľúc krvou a následnému uduseniu šteniat. Diagnostika herpesírusovej choroby psov sa vykonáva izoláciou a identifikáciou vírusu na kultúrach psích obličkových buniek. Pre toto vyšetrenie je potrebné zachytiť vírus vylučovaný v sekrétoch. Používajú sa na to špeciálne špongie, ktoré sa bezprostredne po odbere vkladajú do živného média, kde vírus ďalej prežíva. Pre dlhšie uskladnenie vzorky je potrebné zmrazenie vírusu pri veľmi nízkych teplotách ( - 70 až – 80 °C). Ďalšou možnosťou je diagnostikovanie protilátok z krvi vyšetrovaného jedinca. Krvné sérum môže byť dlhodobo uskladňované v mraze ( - 18 až - 20 °C). Po odobratí vzorky a transporte po dobu 24 hodín je potrebné zabezpečiť maximálne izbovú teplotu ( 21°C ). Terapia herpesvírusovej choroby psov je po rozvinutí klinických príznakov neúspešná. V súčasnej dobe sa nevyrába komerčné hyperimúnne sérum, ale veterinárny lekár môže získať sérum od jedinca, ktorý má protilátky proti psiemu herpesvírusu, najlepšie od matky šteniat a aplikovať ho šteňatám u ktorých sa ešte neprejavili klinické príznaky. Pripomíname, že ani táto terapia nemusí byť úspešná. Najdôležitejším prvkom v boji s herpesvírusovou chorobou psov je prevencia. Keďže sa vírus šíri v populácii psov kontaktom je potrebné zamedziť styku zdravých psov s podozrivými jedincami. Rovnako dôležitá je izolácia suky pred a po pôrode. Teplota horných dýchacích ciest dospelých jedincov aj podchladených mláďat (35 – 36 °C) je ideálna pre pomnožovanie sa vírusu. Z tohto dôvodu je potrebné udržať teplotu prostredia na hranici 36-36,7 ˚C pri vlhkosti vzduchu 40-50%. Na Európskom trhu je dostupná komerčná vakcína proti herpesvírusovej chorobe psov Eurican® Herpes 205 od firmy Merial, ktorá sa aplikuje podľa špeciálnej vakcinačnej schémy pri každej gravidite. Po aplikácii vakcíny bola dokázateľne redukovaná úmrtnosť novorodených šteniat. V prevencii choroby je dôležitá aj stimulácia imunitného systému, ktorú zabezpečíme dodávaním všetkých dôležitých vitamínov a minerálnych látok (zinok , vitamín E) v strave, prípadne môžeme použiť špeciálne imunostimulačné látky, ktoré sú bežne dostupné v lekárňach (napr. Imunogukán® ). Naše pracovisko zabezpečuje odber vzoriek a ich následnú diagnostiku a prípadne vyšetrenie stavu imunitného systému psa a doporučenie terapie imunostimulačnými látkami.

MVDr. Peter Smrčo (smrcopeter@zoznam.sk), Doc. MVDr. Jana Mojžišová, PhD. (mojzisova@uvm.sk), Univerzita veterinárskeho lekárstva, Komenského 73, Košice, Ústav epizootológie a infekčných chorôb.

 

 

Tetanus

Tetanus je ochorenie, ktoré podľa typických príznakov môže veterinárny lekár pomerne ľahko diagnostikovať. U psov je v bežných podmienkach chovu toto ochorenie sporadické, ale v podmienkach  pri povodni alebo záplave a pri oslabení organizmu je potrebné s ohrozením touto chorobou počítať. Prečo?

 

Tetanus spôsobuje baktéria Clostridium tetani, ktorej spóry sa úplne bežne vyskytujú vo výkaloch psa, mačky i v pôde. Tieto spóry sú veľmi odolné a v pôde prežívajú vďaka vlhkosti. Je tiež zaujímavé, že pôvodca tetanu sa bežne vyskytuje aj v domácom prachu a ak na neho nepôsobí slnečné žiarenie vydrží tu aj niekoľko rokov. O odolnosti spór tetanu svedčí aj schopnosť vzdorovať teplote 120 0C po dobu 15 - 20 minút bez straty životaschopnosti, prežívajú dokonca aj pôsobenie vriacej vody. Teraz sa dostávam k odpovedi na úvodnú otázku. Pri povodniach je vodou odplavená časť ornice a z nej sa spóry tetanu dostanú do naplavenej vody, ktorou sú unášané veľmi ďaleko a sú obsiahnuté v bahne, usadeného vo všetkých plochách a aj rastlinstva.  Tetanus je typická infekcia po poranení. Po prieniku do rany sa zo spór vyvinú baktérie, ktoré vylučujú toxíny, napríklad tzv. tetanospazmin, ktorý spôsobuje hlavné príznaky ochorenia.

Pýtate sa, prečo neochorie väčšina ľudí, keď pôvodca tetanu je prítomný aj v našich domovoch? Toxín tetanospazmin je likvidovaný tráviacimi šťavami v zažívacom trakte. Ohrozenou skupinou psov sú šteňatá v období výmeny mliečneho chrupu. U mladých psov sú totiž veľmi vhodnou vstupnou bránou infekcie prázdne zubné lôžka mliečnych zubov, ktoré zasahujú hlboko do kosti a tadiaľ je najľahšia cesta pre spóry tetanu do organizmu. Hoci toto ochorenie nie je v bežných podmienkach bežné, u psov sa vo veku 3 - 7 mesiacov vyskytuje cez 75% prípadov, ďalšie neprehliadnuteľnou skutočnosťou je, že až 50% chorých psov sú nemecký ovčiaci. Zaujímavý a myslím, že zatiaľ nevysvetliteľný, je sezónny charakter ochorenia, s maximom výskytu v mesiaci september. Ochorenie prepuká obvykle za 5 - 10 dní po prieniku pôvodcu spór Clostridium tetani do organizmu nášho psa, táto doba môže trvať v niektorých prípadoch aj 2 - 3 týždne. Miesto zranenia nemusí byť zrejmé, pri zranení na hlave nastupujú prvé príznaky skôr, už do 48 hodín.
Ako som už uviedol jedná sa o ochorenie spôsobené toxínmi, ktoré pôsobia na nervový aparát. Jedným z prvých príznakov tetanu je zvýšené napätie hlavových svalov, napätosti kože a podkožného tkaniva, čo má za následok neprirodzené postavenie uší, zvrásnenie kože na čele a na temene hlavy a pretiahnutie kútikov papule dozadu, čo je typický prejav tzv. sardonický úsmev - je to typický príznak tetanu u psov. Hlavným príznakom je vždy tuhnutie svalov, ľudovo nazývané kŕče, kedy končatiny zvieraťa sú stuhnuté, napnuté, v úvodných fázach ochorenia sa objavuje chôdza, keď zviera nemôže končatiny ohnúť.
Ako u všetkých infekčných ochorení je i u tetanu zvýšená teplota. Pri postupe ochorenia sa prejavuje nadmerné slinenie, zrýchlenie srdcového tepu a dychu. V tomto štádiu choroby je pes veľmi plachý, na zvukové, svetelné a dotykové vnemy reaguje vznikom celkových kŕčov, sprevádzaných odvracaním hlavy. Sprievodným javom je zápcha a zadržiavanie moču, pretože tetanový toxín spôsobuje aj kŕč ritného zvierača a zvierača močovej trubice. K úhynu psa dochádza v dôsledku kŕčov dýchacích svalov, hrtana a pes zomiera za plného vedomia pozvoľným udusením. Je potrebné zdôrazniť, že tetanus nie je nákazlivý pri styku zdravého psa s chorým, vznik ochorenia je viazaný na vniknutie spór do organizmu poškodenou pokožkou alebo sliznicou. Liečba po rozpoznaní ochorenia musí byť komplexná, napriek tomu je výsledok neistý. Liečebný postup by mal byť komplexne zameraný ako na pôvodcu ochorenia podávaním antibiotík - predovšetkým penicilínu, tak proti toxínu, ktorý produkuje, podaním séra proti tetanu, ďalej by malo byť vykonaný kľud pacienta. Dĺžka liečebného kľudu  je približne 1 týždeň. V neposlednom rade by mala byť odhalená rana, kadiaľ ochorenie do organizmu preniklo a mala by byť chirurgicky ošetrená a pravidelne by  sa mala  čistiť. Pre úspešné vyliečenie je potrebné neustále a intenzívne ošetrovanie a výsledok kladne ovplyvňuje umiestnenie pacienta v tmavom, zvukovo izolovanom prostredí s mäkkou podložkou. Vzhľadom ku kŕčom je problémom kŕmenie, ale väčšina zvierat je schopná prehĺtať tekutú stravu. Liečba psa v rozvinutom štádiu tetanu je veľmi náročná, pretože musíme zabrániť preležaninám a zápalu pľúc, vyvolanému dlhodobým uložením psa na boku. Prognóza úspešného vyliečenia je u psov neistá. Liečebný efekt by sa mal prejaviť asi za týždeň, ale k úplnému uzdraveniu psa je často potrebné až jeden mesiac.

Na prognózu majú vplyv:

  •  
  • vek psa - čím mladší pes, tým vyššie riziko mortality
  • poranenia na hlave alebo cez ústnu dutinu je prognosticky oveľa škodlivejšie ako poranenia na končatinách
  • čím väčšia plocha rany, tým väčší počet spór vložených do rany a tým horšia prognóza
  • čím skorší nástup klinických príznakov, tým horšia prognóza, zvlášť, keď príznaky nastúpia do 24 hodín od poranenia
  • neskoro začatá liečba a nedostatočná starostlivosť

Zdroj: www.veterina-info.cz


Leptospiróza

Leptospiróza je väčšinou skryto prebiehajúce bakteriálna infekcia psov aj mačiek. Jej záludnosť je  v tom, že touto chorobou sa môže nakaziť aj človek. Je to zoonóza. U chorých vyvoláva poškodenie pečene a obličiek. Toto ochorenie vyvoláva mikrób leptospiry interrogans, ktorý má veľmi veľa variantov.

U nás najčastejšie je ochorenie vyvolané L. icterohaemorrhagie a L. gripotyphosa, ktorej hlavným príznakom je ikterus a porucha zrážanlivosti krvi. Hlavnými nositeľmi sú potkany žijúce v kanalizácii, v poľnohospodárskych objektoch, a tí vylučujú leptospiry močom do okolitého prostredia. L. canicola vyvoláva tzv. stuttgartskú chorobu, jej hlavným hostiteľom sú psy a preto je toto ochorenie viazané na mestské psie populácie. V posledných rokoch sa na našom území nevyskytuje. Vzhľadom na vykonávané vakcinácie proti vyššie uvedeným leptospirám došlo k presadeniu sa iných, skôr menej významných druhov a ku zvýšeniu výskytu ťažších foriem ochorenia. Série ďalších druhov leptospiry má za hostiteľa hraboše, myši, ježkov a iné živočíchy a sú schopné vyvolať ochorenie u všetkých druhov cicavcov. Iste nie je potrebné zdôrazňovať, že počas záplav veľa týchto zvierat zahynulo a leptospiry sa z nich uvoľnili do vody. Leptospiry veľmi dobre prežívajú v stojatej i tečúcej vode a vo vlhkej pôde aj niekoľko týždňov. Veľmi dobre odolávajú nízkym teplotám, likviduje ju vysýchanie, UV žiarenie a slnečné svetlo. Veľmi dobre ju ničia i bežné dezinfekčné prostriedky. Leptospiróza je najčastejšie koncom leta a na jeseň, čo súvisí s premnožením rezervoárových zvierat a s vyššími zrážkami. Najvyšší počet ochorení je v teplých a vlhších oblastiach s častejšími záplavami.
Leptospiry prenikajú do organizmu neporušenými sliznicami alebo poranenou kožou. K nakazeniu dochádza priamym kontaktom s rezervoárovými zvieratami, častejšie kontaminovanou vodou, krmivom poškodené močom hlodavcov. K infekcii stačí len niekoľko leptospiry, pričom v 1 mililitri moču je ich okolo sto tisíc. Inkubačná doba je najčastejšie 7 - 14 dní. Leptospiry sa potom dostávajú do krvi a na koniec prenikajú do obličiek a pečene. Priebeh ochorenia závisí od množstva protilátok vytvorených v organizme medzi 2. - 8. dňom po infekcii. Choroba prebieha u psov väčšinou skryto. Zriedkavo sa vyskytuje perakútny priebeh, pri ktorom dochádza k exitu psa ešte pred rozvinutím, zlyhanie obličiek a pečene a je spôsobený masívnou prítomnosťou leptospiry v organizme vedúce k šoku a poruchám zrážania krvi. Pozorujeme početné hemorágie, krvácanie z nosa a krvácanie do tráviaceho traktu. Najčastejšie sa vyskytuje akútna forma, sprevádzaná ikterom (žltačkou). Ochorenie začína výraznou apatiou, nechutenstvom a zvracaním. K neurčitým príznakom, ktoré nemusia nasvedčovať iba na leptospirózu, patrí zápal krčných mandlí, prekrvenie slizníc, triaška a prípadne hnačka. Hnačka a poškodenie obličiek vedie k stratám tekutín a dehydratácii organizmu. Zvratky aj výkaly sú často s prímesou krvi. Moč má tmavé sfarbenie, asi ako čierne pivo. Na slizniciach a nepigmentovanej koži je patrná žltačka. Môže sa vyskytnúť aj chôdze, keď pes nevie ohnúť nohy, v dôsledku meningitídy (zápal mozgových blán). Zlyhanie obličiek spôsobuje obmedzenie močenia a zníženie množstva moču. Brucho býva bolestivé, hlavne v oblasti pečene a obličiek. Pri chronickom priebehu, ktorý prebieha takmer nebadane, pozorujeme horúčku neznámeho pôvodu, chronický zápal pečene a obličiek. V ordinácii veterinárny lekár zisťuje, či je pes vakcinovaný proti leptospiróze, či neprišiel do kontaktu s hlodavcami. Po klinickom vyšetrení vykoná vyšetrenie krvi (hematologické, biochemické) a vyšetrenia moču. Laboratórne vyšetrenie je pre stanovenie správnej diagnózy potrebné. Úspešná liečba musí v organizme zlikvidovať pôvodcu ochorenia pomocou antibiotík vo vysokých dávkach, podávanými 2x denne v injekcií po dobu 10 - 14 dní. Pre prežitie pacienta je najdôležitejšie, či sa podarí zvládnuť jednotlivé prejavy (poškodenie pečene, zmena zrážania krvi, zlyhanie obličiek a ďalšie). Liečba je veľmi zložitá a vyžaduje náročnú starostlivosť majiteľa o chorého psa. Jedným z najdôležitejších preventívnych opatrení proti leptospiróze je dobre vykonávaná deratizácia a zabránenie kontaktu psa s potkanmi. Preventívnym opatreniam, zameraným priamo na nášho miláčika je vakcinácia proti tomuto ochoreniu, ktorú je vhodnejšie vykonať vakcínami domácich výrobcov, pretože tie pôsobia proti kmeňom leptospiry, ktoré sa vyskytujú v našich oblastiach.

Zdroj:www.veterina-info.cz

 

 

Ochorenia zubov a dutiny ústnej

Ochorenia zubov a dutiny ústnej sú problémom, s ktorým sa stretne počas života svojho psa alebo mačky väčšina chovateľov. Sú problémom, ktorý veľmi často v počiatočnom štádiu uniká pozornosti majiteľa zvieraťa a preto je prevencia týchto ochorení veľmi dôležitou súčasťou starostlivosti o našich štvornohých priateľov. Zviera s ochorením v dutine ústnej často nevykazuje výrazne príznaky patologického procesu, bolestivosť nie je výrazná, alebo je len v počiatočnom štádiu ochorenia. Pes spracúva potravu v druhej polovici úst a tak si človek , ktorý ho kŕmi nevšimne, že niečo nie je v poriadku . Až objavujúci sa zápach, opuch, zvýšená telesná teplota alebo iné lokálne príznaky, prípadne narušenie celkového zdravotného stavu je varovným signálom, vedúcim k návšteve veterinárneho lekára. Práve pre tieto dôvody sú preventívne opatrenia dôležité, nielen že majú zabrániť samotnému ochoreniu, ale pri ich vykonávaní často sám majiteľ odhalí, že niečo nie je v poriadku. Stomatologickú prevenciu z hľadiska chovateľa si môžeme rozdeliť do troch častí. Prvou, najmenej náročnou, je podporovanie samoočisťovania zubov. Tvrdšia zložka stravy je tá, ktorá pomôže počas hryzenia a očisťuje zubný povlak. Najčastejším dotazom chovateľa je, či v takomto prípade pomôže skŕmovanie kostí. Kosti u veľkých plemien, pokiaľ sa nejedná o hydinové (môžu spôsobiť tráviace problémy), skutočne pomáhajú. Často však musíme riešiť problémy zlomených zubov, kde príčinou sú väčšie kosti ako zložka potravy. Rôzne žuvacie kostičky, ktoré majú štruktúru upravenú tak, aby pri záhryze neprišlo k jej prasknutiu, ale k zanoreniu zubu do nej, odstraňujú zubný povlak v najlepšej miere a nevedú k zraňovaniu ani zubov, ani ďasien. V dnešnej dobe aj niektorí výrobcovia granulovanej potravy pre psov majú vo svojom sortimente výrobky, ktoré majú spomínanú štruktúru a môžu viesť k zníženej tvorbe zubného povlaku až o 30%. Veterinárny lekár Vám pri stomatologickom vyšetrení iste doporučí výrobcu a objedná Vám pre Vášho psa alebo mačku to najvhodnejšie. Druhou, nemenej dôležitou časťou prevencie je tak, ako u človeka, čistenie zubov. U niektorých plemien, ako pudlík, yorkshire terier, pekinéz atď. je čistenie vzhľadom k ich plemennej predispozícii k tvorbe zubného kameňa nutnosťou . Taktiež je nutné zvyknúť na čistenie chrupu všetky jedince , ktoré majú niektorú z vrodených vád zhryzu ako predhryz, podhryz a ďalšie. Zubná kefka a zubná pasta by mali byť vo výbave každého chovateľa, ktorý má malé alebo stredné plemeno. Jedine čistenie celého chrupu správnou kefkou a správnou pastou, prípadne ošetrovanie ďasien môže vo veľkej miere prispieť k udržaniu zdravej dutiny ústnej. Pri výbere zubnej kefky a pasty (špeciálne určené pre zvieratá) a pri vysvetlení správnej techniky čistenia Vám pomôže veterinárny lekár . Ako sme spomínali v úvode, dôležitou súčasťou prevencie sú aj pravidelné kontroly u veterinára. Veľa chorobných zmien na zuboch, ďasnách a sliznici dutiny ústnej môže mať trvalé následky a tak len včasné diagnostikovanie ochorenia vedie k úspešnému záveru liečby. Nechať skontrolovať chrup Vášmu psovi, mačke, králikovi by ste mali nechať 2 až 3 krát ročne a samozrejme vždy navštíviť veterinárnu ambulanciu pri podozrení na ochorenie dutiny ústnej.

Je veľmi dôležité nepodceňovať stomatologické ochorenia, pretože často môžu byť príčinou, alebo spolupríčinou celkových ochorení a naopak niektoré celkové ochorenia sa môžu prejavovať práve v ústach Vášho zvieraťa. V prípade dotazov z oblasti veterinárnej stomatológie nás môžete kontaktovať na tel. čísle 0905 612373.

Zdroj:www.vetchamber.sk

 

 

Nádory u psov

Už pri počutí slova nádor vytvára sa u ľudí predstava niečoho neželateľného a zlého pre živý organizmus. Táto predtucha zla sa nespája len s človekom, ale často aj s našim mnohokrát najbližším spoločníkom, a to psom, mačkou alebo aj koňom, alebo drobným zvieracstvom. Nádory sa vyskytujú všade tam, kde je život. Zvlášť u stavovcov ich život pri výskyte nádorov sa stáva väčšinou neznesiteľný, pretože len málo typov nádorov je vyliečiteľných, a to tak v ľudskej, ako aj zvieracej populácii. V posledných 20 - tich rokoch sa vo veterinárskej medicíne urobili veľké pokroky pri diagnostike, terapii, ale aj prevencii všetkých chorôb. Veľký pokrok nastal pri výrobe a používaní vakcín pri vírusových infekciach, významné je aj používanie rôznych druhov antibiotík a sulfonamidov. Postupne dochádza k eliminovaniu jedincov, ktorí produkujú potomstvo geneticky zaťažené chorobami. Aj u nás dochádza k zlepšeniu chovateľských podmienok pre psy a mačky, ako aj k vzťahu človeka k ním. Pokrok v tejto oblasti ide míľovými krokmi. Zvieratá sú chránené ich majiteľmi pred vplyvom traumy . Stále menej a menej zvierat počas svojho života trpí rôznymi chorobami než pred niekoľkými rokmi. Zdá sa však, že jedno ochorenie má stúpajúcu tendenciu: je to výskyt nádorov. Nádor alebo neoplazma je abnormálny a neregulovaný rast buniek v tele človeka alebo zvierat. Tieto bunky prestávajú byť pod kontrolou organizmu.

V klinickej praxi rozdeľujeme nádory na 2 skupiny, a to: benígne a malígne.

Benígne nádory

Benígne alebo nezhubné nádory sú tzv. „dobre diferencované bunky, pričom z nich zložené tkanivá sa len málo odlišujú od normálnych tkanív“. Svojím správaním a rastom nie sú agresívne. Týmto nádorom tiež hovoríme aj pomaly rastúce nádory, ktoré nevytvárajú metastázy.Neusadzujú sa v nektorých iných orgánoch. Tým, že nevytvárajú metastázy, neohrozujú iné orgány v tele. Pod pojmom metastáza rozumieme rast nádorovitého tkaniva v iných orgánoch a na miestach tela, kde nádorovitá bunka vznikla. Veľmi často sú ohraničené fibróznym tkanivom. Tento pevný obal udržiava benígne nádorovité tkanivo pokope a „izoluje“ ho od ostatných tkanív. Všetky tieto charakteristické vlastnosti umožňujú benígnym nádorom chirurgickú terapiu, to znamená, že môžeme ich ľahko odstrániť od ostatného tkaniva. Niekedy tieto benígne nádory pre svoju malú veľkosť nepotrebujeme ani z tela zvierat izolovať. Odstraňujeme hlavne veľké benígne nádory, ktoré spôsobujú mechanickú prekážku pri chôdzi, ohybe hlavy, alebo upchávajú prirodzené telové otvory, napríklad vstup do vonkajšieho zvukovodu, alebo ak sa napr. lokalizujú pri ritnom otvore. Mnoho benígnych nádorov rôzneho typu sa nachádza na koži. Tieto majú rôzny tvar a veľkosť. Väčšinou sú stopkaté a s kožou ich spája len tenká stopka, aj keď ich telo je pomerne veľké. Benígne nádory sa lokalizujú tiež v ústnej dutine na sliznici ďasien v okolí zubov. Sú väčšinou pri korunke zubov a majú okrúhly či oválny tvar a sú ružovej farby. Ak narastú do určitej veľkosti, môžu byť potravou alebo zubami zraňované a tak dochádza ku krvácaniu. Nie sú však obyčajne nebezpečné pre život zvieraťa. Môžu však ohrozovať život zvieraťa vtedy, ak rastú na orgánoch dôležitých pre život, ako je mozog alebo črevá. Svojím nadmerným rastom môžu spôsobovať veľký tlak na iné tkanivá orgánov. Pre označovanie benígnych nádorov sa používa koncovka - om. Tak benígny nádor kosti sa volá osteóm, nádor žliaz – adenóm (používa sa tiež na označenie nádoru mliečnej žľazy súk). Názov papilóm alebo aj polyp sa používa na označenie nádorov na slizniciach vnútorných orgánov alebo na koži. Benígne nádory sú dobre ohraničené a môžeme ich liečiť dvojakým spôsobom – zastavením prívodu kyslíka a výživy cez cievny systém, a to priškrtením alebo podviazaním, alebo ich chirurgickým odstránením excíziou.

Malígne nádory

Zhubné alebo tiež malígne nádory rastú veľmi rýchlo, sú veľmi agresívne a väčšinou metastazujú do iných tkanív alebo orgánov tela psa alebo mačky. Ich agresivita sa prejavuje tým, že nádorovité bunky prerastajú difúzne do okolitého tkaniva. V dôsledku toho je ich veľmi obtiažne lokalizovať na prípadnú chirurgickú terapiu. Preto aj keď ich chirurgicky odstránime, množstvo buniek nádoru zostane v zdravom alebo okolitom tkanive a recidívy (opätovný rast) sú veľmi časté. Nádorovité bunky sa vôbec nepodobajú na bunky pôvodného tkaniva a preto sa ľahko diagnostikujú. Vo všeobecnosti sa malígnym nádorom tiež hovorí rakovina. Rakovina buniek epitelov alebo žliaz sa volá karcinóm, ostatných tkanív sarkóm. Najväčším nebezpečenstvom malígnych nádorov je ich schopnosť metastazovať, t.j. uchytiť sa v zdravých orgánoch alebo tkanivách a tam začať intenzívne rásť. Metastázami sú najčastejšie postihnuté vitálne dôležité orgány, ktorých poškodenie spôsobuje smrť. Karcinómy sa šíria cez lymfatické cievy a žľazy a prechádzajú do krvného riečiska. Príkladom metastázami vznikajúcich malígnych nádorov je karcinóm mliečnej žľazy u súk. Sarkómy sa rozmnožujú prostredníctvom krvného prietoku. Častým miestom tvorby metastatických orgánov sú pľúca a pečeň. Potom malígne nádory môžu spôsobiť stratu hmotnosti tela práve preto, že tieto pre život významné orgány v tele psa alebo mačky nepracujú v rámci fyziologických noriem, aj keď zvieratá prijímajú dostatok potravy. Krvácanie, bolesť, horúčka a infekcia sú najčastejšími sekundárnymi prejavmi zhubných nádorov. Niektoré nádory tiež spôsobujú v organizme vedľajšie príznaky, a to produkciou a uvoľňovaním hormónov. Tieto hormóny sú potrebné pre normálny život zvieraťa, no v malom množstve. Typickým príkladom je nádor pankreasu, pri ktorom dochádza k zníženiu krvného cukru účinkom veľkého množstva produkovaného inzulínu, hormónu, ktorý reguluje obsah krvného cukru v krvi a v celom tele.

Výskyt nádorov u malých zvierat

 

O výskyte nádorov u psov a mačiek máme stále viac a viac informácií. O nádory zvierat sa zaujímajú vedci, humánni a veterinárni lekári. Uvádzajú sa rôzne štatistiky o vzťahu výskytu nádorov u ľudí a zvierat. K výskytu nádorov sú viac náchylné psy a mačky ako hospodárske zvieratá. Nádory psov a mačiek sú mnohokrát podobné v jednotlivých orgánoch, tým, ktoré postihujú človeka. Uvádza sa tiež, že výskyt nádorov u zvierat svedčí o nevhodnom životnom prostredí, a tiež, že nádory u zvierat sú častejšie ako u ľudí. Psy majú výskyt nádorov kože asi 35 - krát vyšší než človek, 4 - krát viac nádorov mliečnej žľazy, 8 - krát viac kostných nádorov . Naopak, u ľudí tvoria sa častejšie nádory pľúc a tráviaceho aparátu – žalúdka a čriev. Existuje aj istá predispozícia niektorých plemien psov na výskyt nádorov. Častými nádormi sú postihnuté plemená ako boxer, kokeršpaniel, teriéry. Nižší výskyt nádorov je u psov veľkých a ťažkých plemien, ale aj u beaglov a pudlov. Na otázku, prečo niektoré plemená psov majú nižší výskyt nádorov ako ostatné a žijú v prostredí človeka, doposiaľ nevieme odpovedať. Jediná odpoveď by mohla byť tá, že tieto psy majú slabšiu imunologickú schopnosť mobilizovať odolnosť voči nádorom, než majú iné plemená psov. Najnižší je výskyt nádorov u krížencov. Niektoré typy nádorov sa vyskytujú častejšie ako iné. Veľké plemená psov majú predispozíciu na výskyt nádorov na dlhých rúrovitých kostiach (lakťová, vretenná a holenná kosť), a to osteosarkómov. Tento typ nádoru je veľmi agresívny a často končí eutanáziou postihnutého psa. U čiernych psov sa častejšie vyskytujú melanómy. Suky , ktoré nie sú vykastrované, sú 7 - krát náchylnejšie na vytvorenie nádorov mliečnej žľazy ako suky, u ktorých bola vykonaná ovariohysterektómia. Z toho vyplýva, že pohlavné hormóny v neskoršom veku života suky vyvolávajú nádory mliečnej žľazy. U takmer každého psa, ktorý je kryptorchoid (nezostúpený semenník v miešku), sa vyskytuje seminóm, nádor buniek semenníkov, ktoré zostali v brušnej dutine. Pravdepodobne vyššia teplota je spúšťacím mechanizmom vzniku nádoru. Ani z pohľadu veku a vzniku nádoru nie je všetko úplne jasné. Je len niekoľko hypotéz o tom, že kancerogénne látky môžu spôsobiť genetické mutácie v bunkách, čo sa prejaví neregulovaným rastom buniek v období, keď organizmus je už imunologicky vyčerpaný. To znamená, že organizmus už nemá schopnosť bojovať s mutantmi. Preto je na miesto položiť si otázku: Čo je príčinou nádorov u zvierat? Bohužiaľ,je fakt, že o nádoroch zvierat sa vie podstatne menej ako o nádoroch u ľudí. Doteraz je iba známe, že niektoré nádorové ochorenia zvierat sú spôsobené vírusmi (ústna papilomatóza), že ultrafialové lúče slnka spôsobujú šupinaté nádory buniek kože, že venerické nádory sa rozširujú počas pohlavného styku. Nepochybne platí, že niektoré nádory majú svoju etiologickú príčinu, ale príčiny mnoho ďalších sú neznáme a preto aj terapia je len symptomatická (terapia príznakov) a nie etiologická (odstránenie príčiny). Preto nádorom nemôžeme ani predchádzať. Ďalšou otázkou je vzťah nádorov u ľudí a zvierat. Je riziko prenosu nádorov z ľudí na zvieratá a, naopak, vysoké alebo zanedbateľné? Odpoveď je dosť jednoznačné – nie, aj keď toto tvrdenie má svoje obmedzenia.

Diagnostika nádorov

V súčasnosti rozlíšiť, čo je nádor, benígny alebo malígny sarkóm, karcinóm či adenóm, už nie je veľkým problémom. Prvotným príznakom je zväčšenie tkaniva alebo orgánu, v ktorom nádor rastie. Endoskopickým vyšetrením pomocou špeciálnych fibroskopov môžeme diagnostikovať nádory hlavne v dutinách v brušnej a hrudnej, a z nich môžeme odobrať vzorky na histologické vyšetrenie. Röntgenologické vyšetrenie za použitia kontrastných látok nám umožní pozorovať zmeny na kostnom podklade alebo v dutinách Cytologické vyšetrenie je veľmi jednoduchá a málo agresívna metóda. Pomocou ihly a striekačky aspirujeme z podozrivého tkaniva bunky krv alebo lymfu s tkanivom, čo potom po predchádzajúcom ofarbení vyšetrujeme pod mikroskopom na podložnom skielku. Najpresnejšia diagnóza sa stanoví histologickým vyšetrením, ktoré nám predbežnú diagnózu spresní. Aby nedochádzalo k omylom, je potrebné odobrať vzorky z rôznych miest nádorovitého tkaniva a z rozhrania podozrivého a zdravého tkanivá.

Prognóza nádorov u psov a mačiek

Prognóza prežívania zvierat s nádormi závisí od mnohých činiteľov. U starších zvierat dochádza aj po terapii často k zlyhaniu funkcie srdca, pľúc, obličiek a pečene. Je tiež potrebné odlíšiť, čo sú metastázy a čo primárne nádory po chirurgickej excízii. Benígne nádory majú prognózu priaznivejšiu ako malígne. Malígne nádory sú agresívne a len veľmi ťažko odstrániteľné z tela zvierat. Recídivy sú veľmi časté a podľa doterajších poznatkov suky po operácii nádorov na mliečnej žľaze v priemere sa dožívajú max. 2 rokov, a to z dôvodu šírenia sa metastáz. Prognózu pri nádoroch zvierat je obtiažne vysloviť. Je potrebné brať do úvahy vek, doterajší zdravotný stav, fyzickú kondíciu a podmienky chovu. V našich podmienkach najrozšírenejšou metódou terapie je chirurgická excízia, extirpácia alebo amputácia. Ostatné metódy, ako je použitie radiačného žiarenia, chemoterapia a imunoterapia, sú u nás pri nádoroch pomerne obmedzené, naviac aj výsledky nie sú veľmi jednoznačné.

Záver

Nádory psov a mačiek majú niektoré zvláštnosti, ak ich porovnávame s nádormi u človeka. Zvieratá podobne ako ľudia trpia bolesťami, nechutenstvom, slabosťou, neschopnosťou pohybu a pod. Pre zvieratá je mnohokrát nedostupná ani presná diagnóza, a to pre jej ekonomickú náročnosť. Preto veterinársky lekár po zistení nádoru psa a mačky by mal zaujať jednoznačné stanovisko pre majiteľa tohto zvieraťa. Buď sa pokúsi o terapiu paliatívnu alebo liečbu chirurgickú, ktorá môže končiť napríklad aj amputáciou končatiny, alebo pri nepriaznivej prognóze odporučí eutanáziu – bezbolestné usmrtenie pacienta. Nakoľko zvieratá, podobne ako ľudia, pociťujú rôzny stupeň bolesti aplikácia antiflogistík a analgetík je nevyhnutná a má byť súčasťou každej terapie zvierat. Nie je ľahké sa vysporiadať s nepriaznivou prognózou terapie nádorov aj u zvierat. Musíme si uvedomiť, že neliečiteľným nádorom môže spôsobiť zvieratám veľké utrpenie. Majitelia zvierat by si mali vždy všímať zmenu správania zvierat, sledovať lokálny nárast nového tkaniva alebo zväčšovanie orgánov a neodkladne navštíviť veterinárneho lekára, s cieľom stanovenia správnej diagnózy.

Predpokladáme, že nasledujúce roky prinesú aj v oblasti nádorov zvierat nové poznatky, hlavne v etiológii, prevencii a terapii a že v krátkej budúcnosti budeme terajšie naše diagnostické a terapeutické metódy nádorov zvierat pokladať za archaické. Týmto pokrokom sa pomôže nielen zvieratám, ale aj ich majiteľom.

Zdroj:

Prof. MVDr. Valent Ledecký, CSc., MVDr.Katarína Ledecká

Klinika chirurgie, ortopédie a röntgenológie, Univerzita veterinárskeho lekárstva



Hnačka

 
Ochorenia tráviaceho systému zahŕňajú 31 percent z celkového postihnutia orgánových systémov. Pritom akútne zvracanie a hnačka sú najčastejším ochorením predovšetkým u šteniat. Tieto stavy môžu byť bakteriálneho, vírusového, parazitarného, toxického, alimentárneho pôvodu. Hnačka je jedna z najčastejších príčin, pre ktoré je vyhľadávaná pomoc veterinárneho lekára.

Hnačku môžme charakterizovat, ako zvýšenie frekvencie kalenia, objemu a tekutosti výkalov. Telo v tomto prípade neabsorbuje vodu a živiny. V dôsledku zvýšenej straty tekutín hrozí psom s intenzívnou hnačkou nebezpečenstvo dehydratácie. Pozor, pri hodnotení trusu, treba myslieť aj na typ skrmovanej diety.

Kedy najčastejšie pozorujeme hnačku?

- dietetické poruchy:

  • rýchly prechod na nové krmivo
  • nevhodný typ krmiva
  • mliečne výrobky (obsahujúce laktózu)
  • nevhodná teplota krmiva
  • riedka konzistencia krmiva (jedálenské zvyšky)
  • predávkovanie vnútornosťami (pečeň, pľúca, slezina)
  • slabo skysnuté mlieko
  • náhly príjem vačšieho množstva tuku
  • toxíny v krmive atď.
-chorobné stavy:

  • dedičná predispozícia na exokrinnú pankreatickú insuficienciu (znížená činnosť pankreasu - pankreatická lipáza je vylučovaná v nedostatonom množstve a preto je zhoršené trávenie tukov)
  • pomnoženie patogénnej mikroflóry v tenkom čreve (baktérie tvoria z tuku hydroxymastné kyseliny a podporujú vznik hnačkového ochorenia v hrubom čreve)
  • malabsorpčný syndróm (znížené vstrebávanie živín), niektoré formy zápalu hrubého čreva atď.
U vačšiny chorôb tráviaceho traktu dochádza k poškodeniu enterocytov, zníženiu ich počtu a funkcie. Následkom toho dochádza ku zhoršenému tráveniu a vstrebávaniu živín. Prítomnosť nedostatočne vstrebaných živín v lumene čreva je jedna z príčin hnačkového ochorenia. Spolu so špecifickou terapiou je hnačka liečená odľahčovaním tráviaceho traktu.

Zdroj: www.nemecky-ovciak.sk
 

 

 

Besnota

 

Besnota je akútne vírusové ochorenie zvierat prenosné aj na človeka. Postihuje pritom predovšetkým centrálny nervový systém v dôsledku čoho sa pozorujú poruchy vedomia, zvýšená dráždivosť, parézy a paralýzy. Ochorenie sa zvyčajne končí smrťou.

 

 

Prenos ochorenia

Pôvodcom ochorenia je vírus, ktorý má afinitu k nervovým bunkám, a ktorý je pomerne odolný voči vplyvom vonkajšieho prostredia. Vírus, ktorý sa dostane do organizmu sa šíri z miesta infekcie do centrálnej nervovej sústavy, tu sa množí a vyvoláva zápal mozgu. Vírus sa do organizmu dostáva pohryzením besným zvieraťom, pretože sa vylučuje prakticky iba slinami chorého zvieraťa. Extrémne vnímavé na besnotu sú líšky a z hospodárskych zvierat hovädzí dobytok. Choroba je veľmi nebezpečná, pretože môže postihnúť všetky druhy teplokrvných zvierat, teda aj psy a mačky a taktiež aj človeka.

Nákazová situácia

Slovenská republika je krajinou, kde sa táto nebezpečná choroba vyskytuje. V prvom štvrťroku roku 2001 sme zaznamenali 19 nových ohnísk besnoty líšok, 3 ohniská besnoty mačiek a 2 ohniská besnoty u psov. V súčasnom období práve túlavé neočkované mačky predstavujú riziko prenosu besnoty.

Besnota psov a mačiek

Je dôležité uviesť ako sa besnota u našich psov a mačiek prejavuje. U psov prebieha zväčša v dvoch formách - a to zúrivej alebo tichej. Zúrivá forma má 3 štádiá. V začiatočnej fáze, ktorá trvá 1-3 dni sa pes stáva apatický, neposlušný, schováva sa na tmavé miesta, neochotne plní rozkazy chovateľa alebo na ne vôbec nereaguje, prestáva rozlišovať známych ľudí od neznámych a podráždene reaguje na vonkajšie podnety. Psík je často nepokojný, líha si alebo vstáva, lapá akoby po vzduchu. Niekedy možno pozorovať aj svrbenie pohryzeného miesta. Jedným z typických príznakov je zvrátená chuť- zviera požiera rôzne predmety ako napr. drevo, zem, kamene, sklo a.i. V dôsledku ochrnutia hltana zviera nemôže prijímať potravu a piť vodu a začne slintať. V druhej fáze sa však prejavujú príznaky ochorenia výraznejšie. Zvieratá majú záchvaty zúrivosti, často si hryzú niektorú časť tela a usilujú sa utiecť. Ak sa im to podarí, utekajú bezcieľne na veľké vzdialenosti. Tie zvieratá, ktoré sú v uzatvorenom priestore alebo v klietkach narážajú do stien, vylamujú si zuby, porania si papuľu. Je možné pozorovať nápadné slinenie, jazyk vyčnieva z papule. V poslednom štádiu už ochrnú ďalšie svalové skupiny, zvieratá nevydávajú žiadny hlas a po poklese telesnej teploty pes uhynie. U tichej formy, ktorá sa vyskytuje asi v 10-20 % prípadov možno pozorovať len príznaky zo začiatočného štádia zúrivej. U mačiek sa prevažne vyskytuje tiež forma zúrivá. Mačka vytrvale mňaučí, chrapčí, vrhá sa na ľudí a iné zvieratá, kúše a škriabe, pričom zubami a pazúrmi spôsobuje hlboké poranenia.

Očkovanie spoločenských zvierat

Aby sme zabránili ochoreniu psov a mačiek , zvieratá sa očkujú. Očkovanie vykonávajú súkromní veterinárni lekári. Každé zviera je potrebné zaočkovať 1x ročne. Očkovanie sa vykonáva v súlade so zákonom o veterinárnej starostlivosti, kde sa v § 8 uvádza, že Štátna veterinárna správa SR určuje rozsah špecifickej profylaxie. To znamená aj povinnosť očkovania spoločenských zvierat proti besnote. V súčasnom období sú k dispozícii kvalitné očkovacie látky od rôznych výrobcov, ktoré garantujú ochranu očkovaného zvieraťa na obdobie minimálne 1 roku. Psy a mačky sa očkujú od veku 12 týždňov.

Vakcinácia voľne žijúcich zvierat

Ako sme už uviedli, besnota líšok sa na Slovensku stále vyskytuje. Je vypracovaný a vykonáva sa národný program utlmovania besnoty orálnou vakcináciou. Pre dosiahnutie konečného efektu má rozhodujúci význam okrem kvality vakcíny i spôsob jej aplikácie a dobrá organizácia. Štátna veterinárna správa Slovenskej republiky zorganizovala na jar 2001 už tretiu sezónnu kampaň trojročného programu orálnej vakcinácie voľne žijúcich líšok obyčajných proti besnote leteckým spôsobom. Veterinárni inšpektori pre ochranu zdravia zvierat na krajských veterinárnych správach Slovenskej republiky sú odbornými koordinátormi leteckého i ručného pokladania pre územie jednotlivých krajov. Koordinátor zaisťuje na zverenom území potrebné konkrétne úlohy, hlavne styk s leteckou spoločnosťou, informovanie médií a orgánov na krajskej a regionálnej úrovni, kontrolu skladovania a transportu vakcíny, dohľad nad spôsobom vykonávania akcie a jej vyhodnocovanie. Výsledkom tejto orálnej vakcinácie je, že sa výrazne znížil počet nových ohnísk besnoty.

Prevencia, cestovanie

Besnota je ochorenie, ktoré nemožno podceňovať. Preto prevencia pred ňou je veľmi dôležitá. Nezabúdajme očkovať domácich miláčikov proti tejto zákernej chorobe. Chránime tým ich zdravie ako aj svoje. Veľa ľudí cestuje do zahraničia a to nielen počas slnečných letných dovoleniek k moru ale aj počas celého roka a berú so sebou aj svojich psov. Preto upozorňujeme ľudí, aby v súlade s požiadavkami krajín, kde sú ciele našich cestovateľov zo Slovenska nezabudli skontrolovať, či majú svojho psíka zaočkovaného proti besnote, ale aj proti psinke, parvoviróze, leptospiróze a infekčnému zápalu pečene a či sú tieto očkovania platné. Je dôležité nezabudnúť dať skontrolovať klinický stav zvieraťa a to maximálne 3 dni pred odjazdom do zahraničia súkromným veterinárnym lekárom.

 

Často kladené otázky

Je očkovanie psov a mačiek nebezpečné?

Očkovanie psov a mačiek nie pre zvieratá nebezpečné a neovplyvňuje psychiku zvieraťa. Psy a mačky nie je potrebné na očkovanie dopredu zvlášť pripravovať. Samotný úkon trvá veľmi krátko, očkuje sa do podkožia a komplikácie po očkovaní sa vyskytujú len veľmi ojedinele. Niektoré precitlivené jedince môžu reagovať opuchom v mieste vpichu, ktoré po niekoľkých dňoch ustúpi. Ak bola dodržaná vakcinačná dávka, ktorá je 1 ml očkovacej látky bez ohľadu na veľkosť zvieraťa a vakcinácia bola správne vykonaná je zviera proti besnote odolné po dobu 1 roka. Očkovaný pes nevylučuje vírus besnoty, aj keby psa pokúsala besná líška.

Čo robiť ak pohryzie zviera človeka?

Často sa stáva, že zviera pohryzie človeka. V takýchto prípadoch poranenia človeka psom je potrebné, aby vyhľadal bezodkladne lekársku pomoc a informoval ho o tom, čo sa stalo. Lekár nariadi ďalší postup. Ak je známy vlastník psa, ktorý človeka pohrýzol musí podľa zákona o veterinárnej starostlivosti upovedomiť príslušnú regionálnu veterinárnu správu alebo súkromného veterinárneho lekára o tejto situácii ( podozrení na besnotu), aby sa mohli začať realizovať všetky nevyhnutné opatrenia. To znamená, že majiteľ musí dať svojho psa klinicky vyšetriť súkromnému veterinárnemu lekárovi, po stanovenú dobu držať zviera v izolácii tak, aby mohlo byť podozrenie na besnotu vylúčené alebo potvrdené. Pes musí byť vyšetrený v deň kedy pohrýzol človeka. Kontrola jeho zdravotného stavu sa vykonáva na 5 deň.
V prípade potvrdenia besnoty je vyhlásené ohnisko nákazy, čo spravidla býva kataster obce, ak sa jedná o výskyt besnoty vo väčšom meste, za ohnisko nákazy sa vyhlasuje príslušná mestská časť. Orgány veterinárnej starostlivosti vydajú v ohnisku nákazy mimoriadne veterinárne opatrenia, ktorých súčasťou je zákaz premiestňovania vnímavých zvierat z a do vyhláseného ohniska nákazy. Vymedzenie ohniska nákazy sa zhoduje s hranicou obce alebo mestskej časti práve v súvislosti so zákazom premiestňovania, aby sa neobmedzovali obyvatelia vo vnútri vyhláseného ohniska nákazy nad nevyhnutne nutnú mieru (napríklad návštevy rodiny či známych v rámci obce, ...).

Aby sa zabránilo eventuálnemu šíreniu nákazy, vydá príslušný orgán veterinárnej starostlivosti mimoriadne veterinárne opatrenia. Ich súčasťou býva i zákaz premiestňovania zvierat, zákaz konania pretekov a výstav v obci, na ktorú sa tieto mimoriadne veterinárne opatrenia vzťahujú. Samozrejme, zabezpečuje sa taktiež informovanosť obyvateľov rozhlasom, tlačou či výstražnými tabuľami o výskyte ohniska tohoto ochorenia a o nariadených opatreniach, ktoré je potrebné rešpektovať.
Zvody vnímavých zvierat (jedná sa o všetky cicavce) sú zrušené práva s ohľadom na zákaz premiestňovania vnímavých zvierat, ktoré sa nariaďuje ako jedno z celej rady opatrení. Týmto opatrením sa sleduje minimalizovanie rizika prenosu vírusu prostredníctvom imunizovaného zvieraťa mimo ohnisko.
V súčasnej dobe a ani v blízkej budúcnosti sa z vyššie uvedených dôvodov neuvažuje s iniciovaním zmien v zákone, ktorá by dovoľovala pohyb imunizovaných zvierat. Pri súčasnom poznaní imunitného systému a interakcií organizmu a prostredia, nik nedokáže s absolútnou istotou zaručiť, že v žiadnom prípade nedôjde k prelomeniu imunity a i nepatrné riziko ohrozenia zdravia človeka je dôvod na zachovanie obozretnosti. Zmena legislatívy v tomto zmysle by vyžadovala vedecky nespochybniteľný dôkaz o tom, že imunitný systém zvieraťa nemôže zlyhať (paralela s AIDS, ťažké infekčné ochorenie rôznej etiológie, ktoré vyčerpá organizmus, a pod.) a teda, že imunizované zviera nemôže ochorieť alebo preniesť virulentný vírus.

Ako sa má postupovať pri náleze mŕtveho podozrivého zvieraťa ?

Pri náleze uhynutého vnímavého zvieraťa je vždy treba postupovať ako by sa jednalo o zviera besné. Aj zviera, ktoré zrazilo auto mohlo byť besné v poslednom, paralytickom štádiu choroby. Vždy treba upovedomiť príslušnú regionálnu veterinárnu správu, v mieste nálezu takéhoto mŕtveho zvieraťa, ktorá potom podnikne všetky nevyhnutné opatrenia.

 Zdroj: www.svssr.sk

 

 

Lymská borelióza

Lymská choroba (borelióza) je multisystémová infekčná choroba ľudí a zvierat, ktorá sa v posledných rokoch stala najčastejšou kliešťami prenášanou zoonózou v Európe, Ázii a Severnej Amerike.

Prejavuje sa postihnutím pohybového aparátu, kože, srdca, nervového systému. Vyznačuje sa fenoménom prírodnej ohniskovosti. Pestrosť klinických príznakov súvisí s genetickou a antigénnou variabilitou pôvodcu choroby - spirochéty Borrelia burgdorferi sensu lato.

 

 

Etiológia

Borélie sú pohyblivé, gramnegatívne baktérie špirálovitého tvaru. Sú zaradené do rôznych genospecies, resp. genomických skupín: Borrelia gurgdorferi sensu stricto, Borrelia garnii, Borrelia afzelii, Borrelia japonica, Borrelia valaisiana, Borrelia lusitaniae, Borrelia andersoni, Borrelia tanukii, Borrelia turdii.

Epidemiológia

V Severnej Amerike boli z istené tri genospecies a to: B. burgdorferi sensu stricto, B. andersoni a B. bisetii, posledné dve boli izolované z kliešťov a malých hlodavcov. V Európe je oveľa širšie zastúpenie jednotlivých genospecies: Najčastejšie sa vyskytujú: B. garnii (39,7%), B. afzelii (37,1%), B. burgdorferi sensu stricto (15,9%), B. valaisiana (6,7%) a B. lusitaniae (0,6%). Borélie sa nachádzajú vo všetkých vývojových štádiách kliešťov I. ricinus. Na Slovensku je B. afzelii a B. garinii zastúpená asi v 70%, B. burgdorferi sensu stricto asi v 20%.

Vektory

Hlavnými vektormi borélií sú kliešte, v Európe je to Ixodes ricinus. Ixodidové kliešte sú trojhostiteľské, obligátne krv cicajúce parazity stavovcov, s najväčším výskytom v listnatých lesoch s bohatým krovinovým a bylinným porastom do nadmorskej výšky 600-800 m n. m. Kliešte sa môžu infikovať boréliami v každom vývojovom štádiu počas cicania krvi na nakazenom hostiteľovi a ostávajú v kliešťovi počas celého životného cyklu. Ďalšími vektormi tejto choroby, okrem kliešťov, môžu byť v menšej miere aj niektoré druhy bĺch, komárov, múch a vší. Epizootologické štúdie potvrdili aj veľkú dôležitosť rezervoárových hostiteľov v udržiavaní borélií v prírodnom ohnisku, z nich najvýznamnejšiu úlohu majú hlodavce.

Patogenéza

Prenos borélií z kliešťa na hostiteľa sa uskutočňuje počas cicania krvi po 36-48 hod od pricicania kliešťa. Borélie sú v kliešťoch lokalizované hlavne v bunkách a medzibunkových priestoroch stredného čreva, odkiaľ migrujú do hemolymfy a slinných žliaz. K infekcii potom dochádza uvoľnením infikovaných slín do kože hostiteľa. Borélie sa v krvi pomnožia a penetráciou tkanív, krvou alebo lymfou sa šíria do ďalších orgánov, kde môžu dlhšiu dobu pôsobiť bez vyvolávania zápalových zmien. Objavenie sa klinických príznakov súvisí aj s rezistenciou organizmu.

Klinické príznaky

Najčastejšími klinickými príznakmi u psov sú v rannom štádiu anorexia, apatia, bolestivé zmeny pohybového aparátu, horúčka a lymfadenopatia. Poruchy pohybového aparátu zahŕňajú náhle bolestivé krívanie, opuchy jedného alebo viacerých kĺbov. Rektálna teplota môže byť zvýšená nad 40 ˚C. Často sú prítomné opuchy lymfatických uzlín a nekrotizujúca myopatia. Krívanie môže byť intermitujúce. Menej často sa zisťujú karditídy, nekróza myokardu a glomerulonefritídy. Z neurologických príznakov sa zisťujú zmeny v správaní, kŕče a agresivita. U experimentálne infikovaných psov sa klinické príznaky vyvinuli po 2-5 mesiacoch, rýchlejšie u šteniat ako u dospelých psov. Dominantnými klinickými príznakmi boli rekurentná akútna laminitída a fibrinopurulentná artritída.

Mačky sú častými hostiteľmi nymfálnych štádií kliešťov, k lymeskej chorobe sú však rezistentnejšie ako psy. Aj percento asymptomatických infekcií je u nich vyššie ako u psov. K hlavným symptómom patrí mierne alebo stredné krívanie, horúčka a anorexia.

Kone sú hostiteľmi dospelých štádií kliešťov. Najčastejšie klinické príznaky u koní sú krívanie s opuchmi kĺbov alebo bez opuchov, často sprevádzané horúčkou, menej laminitída, apatia, uveitída, encefalitída a aborty.

U hovädzieho dobytka je lymeská choroba prebádaná najmenej, i keď je v endemických oblastiach dosť rozšírená. Najčastejšie dochádza k asymptomatickej infekcii. Ak sa klinické príznaky vyskytnú, sú to najmä krívanie a opuchy kĺbov, erytém vemena, horúčka, chudnutie a znížená úžitkovosť, aborty.

U ľudí lymská choroba postihuje primárne kožu, srdce, kĺby a CNS. Charakteristickým príznakom je červená kožná vyrážka (erytema migrans), ktorá sa šíri centrifugálne a často sa v strede lézie stráca. Erytém sa objavuje v mieste prichytenia kliešťa v rannom štádiu ochorenia a je pre lymeskú chorobu patognomický.

Diagnostika a terapia

Na diagnostiku lymskej choroby sa v praxi najčastejšie využívajú nepriame metódy, napr. ELISA a metóda nepriamej imunoflorescencie. Liečba musí byť komplexná a zahrňuje liečbu kauzálnu a symptomatickú. Kauzálna liečba spočíva v podaní antibiotík. Najčastejšie sa používa penicilín, doxycyklín, amoxicilín, erytromycín a cefalosporíny. Liečba trvá rôzne dlho podľa použitého antibiotika a štádia ochorenia, pohybuje sa od 14-30 dní. Nie je však vhodné začať antibiotikcú liečbu len na základe pozitívneho nálezu protilátok, bez klinických príznakov, ani ju opakovať, ak po terapii nedôjde k ich poklesu. U niektorých liečených pacientov môže dôjsť k prechodnému zvýšeniu protilátok, ktoré je spojené s rozpadom antigénneho materiálu borélií a väčšou stimuláciou imunitného systému.

Prevencia

K základným preventívnym opatreniam psov a mačiek patrí:

1. Ochrana zvierat pred prenášačmi ochorenia  kliešťami:
- obmedzenie pohybu v ohnisku nákazy
- pravidelné používanie účinných antiparazitárnych prostriedkov vo forme sprejov (napr. Fipron) alebo spot on (napr. Top spot on stronger)

2. Vakcinácia

Vakcinácia je jediná priama ochrana proti lymeskej chorobe, aj keď je v súčasnosti ešte veľa nejasností, ktoré vychádzajú z veľkej heterogenity borélií. Názory veterinárov na vakcináciu sa líšia, ale pozorovanie ukázali, že výskyt lymeskej choroby u nevakcinovaných psov v endemických oblastiach je 5-násobne vyšší ako u vakcinovaných psov. V literatúre sú údaje a názory, že vakcinácia proti borelióze vakcínami, ktoré obsahujú len antigény B. burgdorferi sensu stricto, nemusia mať v strednej Európe dostatočnú účinnosť, pretože ochranná skrížená imunita proti B. garinii a B. afzelii sa nepotvrdila. Vakcína proti lymeskej chorobe Biocan B, ktorú vyrába spoločnosť Bioveta, a. s. ako jediná z dostupných vakcín na slovenskom trhu obsahuje antigény B. afzelii a B. garinii, ktoré sú na Slovensku najviac rozšírené. Vakcináciu odporúčame zamerať najmä na poľovné psy, služobné psy a psy, ktoré sa často pohybujú v prírode s vysokým zamorením kliešťami. Vakcináciu je vhodné ukončiť pred najvyšším sezónnym výskytom kliešťov, hlavne na jar. Vakcinovať sa môžu šteňatá od 12. týždňa, pri primovakcinácii je potrebná revakcinácia o 14-21 dní. Pre trvalú imunitu je potrebná každoročná revakcinácia.

Zdroj: www.bioveta.sk

 

 

 

Vonkajšie a vnútorné parazity psov

Prítomnosť parazitov u psoch je jedným z najčastejších problémov, s ktorými sa majiteľ zvieraťa stretáva. Parazity žijúce v črevách a vo vnútornom prostredí psa označujeme ako vnútorné parazity (endoparazity) a parazity, ktoré sa nachádzajú na koži a v srsti psa nazývame vonkajšie parazity (ektoparazity).

Vnútorné parazity - Endoparazity:

Z vnútorných parazitov majú najväčší význam: škrkavky - oblé červy, pásomnice - ploché červy a protozoá - jednobunkové organizmy (giardie, kokcídie). Škrkavky, u psov je to Toxocara canis, sú aj v dnešnej dobe napriek odporučeným odčervovacím programom v populácii psov, a najmä šteniat, veľmi rozšírené. Je to spôsobené podceňovaním týchto odporúčaní chovateľmi, ale aj špecifickým spôsobom vývojového cyklu a prenosu tohto parazita. Pes sa nakazí zožratím vajíčka, z ktorého sa v čreve vyliahne larva. Tá preniká cez črevo a migruje v tele psa. U šteniat do 3 mesiacov larvy putujú krvou do pľúc, odtiaľ sú vykašľané a znovu prehltnuté, v čreve dospejú a trusom sa dostávajú von. V truse ich vidíme ako biele oblé červy dlhé 6 až 15 cm. U dospelých psov sa niektoré larvy pri migrácii v orgánoch opuzdria a ostávajú tam. U gravidných súk sa vplyvom hormónov aktivujú a prenikajú cez placentu do ešte nenarodených šteniat a tiež môžu migrovať do mliečnej žľazy a mliekom sa dostávajú do cicajúcich šteniat. Práve z týchto dôvodov musíme prísne dodržiavať odčervovací program šteniat spolu s matkou. U šteniat sa toto ochorenie môže prejaviť hnačkou, ktorá sa častokrát strieda so zápchou. Pri silnej invázii môžeme pozorovať zväčšené brušká a toxíny červov môžu spôsobiť aj nervové príznaky.
Pásomnice, u psov najčastejšie Dipilidium caninum, majú dlhé a ploché článkované telo. V truse psov ich môžeme vidieť ako bielo-ružové články podobné uhorkovým kôstkam. Dospelé jedince sa prichytia na stenu čreva a zadné články obsahujúce vajíčka sa oddeľujú a vylučujú trusom von. Na vývoj potrebujú jedného alebo dvoch medzihostiteľov (blcha, malý hlodavec, človek). Pre napadnutie jednobunkovými parazitmi je charakteristická chronická masáž s prímesou hlienu, prípadne krvi. Je pri nej typické striedanie hnačkového obdobia a obdobia normálneho formovaného trusu. Pri neliečenej parazitárnej hnačke môže dôjsť k dehydratácii, anémii, vychudnutiu až na smrti.V praxi nemusia prebiehať príznaky jednotlivých hnačiek typickým spôsobom a často môžu byť parazity spúšťačom ich ďalších príčin. A preto pravidlom číslo 1 pri objavení sa akejkoľvek hnačky, je skontrolovať odčervovací program a najlepšie je u hnačkujúceho psíka odčervenie zopakovať! Odčervovanie kvalitným kombinovaným antiparazitárnym prípravkom je najlepšou a jedinou možnou prevenciou aj liečbou endoparazitóz. Odčervovacie tablety alebo pasty sú dostupné u veterinárneho lekára alebo v lekárni. Je ich viac druhov, väčšinou s kombináciou účinných látok fenbendazol, pyrantel a praziquantel (napr. prípravok Caniverm tbl.).

Odčervovací program:
  • Gravidnú suku odčervujeme prvýkrát tesne pred krytím, druhýkrát 2 týždne pred termínom pôrodu a tretíkrát súbežne s prvým odčervovaním šteniat
  • Šteňatá odčervujeme od 2. - 3. týždňa veku opakovane každé 2 týždne až do veku 3 mesiacov
  • Dospelé psy odčervujeme 4 x ročne
Väčšina odčervovacích prípravkov je na jednorázové použitie, ale keď po odčervení nájdeme v truse prarazity, je potrebné odčervenie zopakovať. Aby bolo odčervenie účinné, je taktiež dôležitú dávku podľa váhy psa.

Nezanedbateľným opatrením voči endoparazitózam je okrem pravidelného odčervovania aj dobrá hygiena chovu, najmä pri väčšom počte zvierat. Netreba zabúdať, že koterec alebo iné chovné zaraiadenie je dôležité nielen dôkladne mechanicky očistiť, ale aj vydezinfikovať a pozornosť venovať aj deratizácii. Výrazný vplyv má posilňovanie imunity zvierat kvalitnou výživou a starostlivosťou o celkový zdravotný stav. Pri takomto spôsobe chovu sa dá riziko endoparazitóz znížiť na minimum.

Vonkajšie parazity - Ektoparazity:

Najčastejšími vonkajšími parazitmi, s ktorými sa stretávame u psa sú blchy a kliešte. Medzi menej časté patria vši, svrabovce a roztoče.
Blcha psia je najčastejším parazitom u psov. Je nebezpečná nielen tým, že sama na psoví cudzopasí, ale je tiež medzihostiteľom pásomnice psej. Blcha psia síce dáva prednosť cudzopaseniu na psoch, ale dokáže po obmedzenú dobu žiť i na inom hostiteľovi. Pokiaľ je pes silne napadnutý blchami, môžu tieto prejsť i na človeka. Blcha dráždi pokožku psa svojim pohybom v srsti, a tiež ju poškodzuje nabodávaním pri nasávaní krvi. Pohyb i nasávanie, pri ktorom blcha vypúšťa do ranky sliny, ktoré obsahujú látky brániace zrážaniu krvi, spôsobujú psovi silné svrbenie. Pes sa škriabe a svrbiace miesta hryzie. U psov často vzniká alergia na blšie pohryznutie spojená s vypadávaním srsti a vážnou infekciou kože. Pri silnom napadnutí blchami môže dôjsť k anémii a chorobnej vychudnutosti zvieraťa.

S kliešťami sa stretávame v letnom období. Nachádzajú sa vo vrstve zelene cca 0,5 - 1 m nad zemou, kde nachádzajú potrebnú vlhkosť. Vyskytujú sa vo vhodných biotopoch, najmä v zmiešaných a listnatých lesoch a v terénoch s krovinami. Nájdeme ich aj v mestských parkoch. Najväčšia aktivita je v teplom období roku (jar, leto), ale postupným otepľovaním a čoraz teplejším priebehom zimy, sa kliešte stávajú celoročným problémom. Takže kliešte sa u nás vyskytujú už od marca až do októbra. Krivka výskytu má väčšinou dva vrcholy - jarný a jesenný. Kliešte na úzení nášho štátu môžu prenášať a šíriť závažné infekčné ochorenia, ako sú borelióza, babezióza, piroplazmóza, rickettsióza a vírusová encefalitída. Pokiaľ je pes silne napadnutý kliešťami, môže dôjsť  až  k chudokrvnosti a celkovému zhoršeniu zdravotného a kondičného stavu zvieraťa.
Antiparazitárne prípravky, ktoré ničia, prípadne odpudzujú vonkajšie parazity, môžeme rozdeliť do viacerých skupín:
Spot on - pipetky s tekutinou, ktorá sa aplikuje priamo na kožu psa (chlpy sa musia odhrnúť) za krk, prípadne aj na niekoľko miest pozdĺž línie chrbta až po koreň chvosta. Vo všeobecnosti nie je vhodné kúpať psa 2 dni pred a 2 dni po aplikácii účinného prípravku. Účinnou látkou v prípravkoch typu spot on býva permetrín, fipronil a iné. Kupujú sa podľa váhy psíka a účinkujú proti blchám 1 až 3 mesiace a proti kliešťom asi 1 mesiac. Predávajú sa v lekárni alebo u veterinárneho lekára. Podľa účinnej látky niektoré majú aj repelentný účinok na všetky ektoparazity, vrátane lietajúceho hmyzu. Výhodou tejto formy ochrany je vysoká účinnosť, bezpečnosť a jednoduchá aplikácia.
Antiparazitárne obojky - sú medzi nimi veľké rozdiely podľa účinnej látky a doby účinnosti. Kvalitné antiparazitárne obojky s obsahom propoxuru a flumetrínu účinkujú aj 4 - 6 mesiacov proti blchám aj proti kliešťom, čo je ich nespornou výhodou. Účinná látka sa z obojku postupne uvoľňuje do hornej vrstvy kože a do srsti a postupne sa rozptýli po celom povrchu tela. Tiež je potrebné dodržiavať podmienku nekúpať psa dva dni pred a aj dva dni po nasadení obojku. Aby bol obojok účinný, staráme sa o jeho čistotu (aby sa póry na obojku neupchali a účinná látka sa mohla nepretržite uvoľňovať) a nedávame ho psovi po celú dobu účinku (ani pri kúpaní alebo na noc). Obojky majú väčšinou špecifický pach, čo môže byť ich určitou nevýhodou pre majiteľov, ktorí chovajú psíka v byte. Výhodou je jednoduchá aplikácia, dlhší účinok, v dôsledku čoho je táto forma ochrany lacnejšia.
Spreje - je veľmi dôležité dodržiavať presné dávkovanie podľa hmotnosti psa a rovnomerné rozptýlenie prípravku do srsti, od toho závisí účinok prípravku. Väčšina z nich však zahubí len blchy prítomné na zvierati a neúčinkuje na parazity dlhodobo. Dĺžka účinku proti blchám sa pohybuje v závislosti od druhu prípravku od 2 až do 12 týždňov (proti kliešťom 1 až 4 týždne). Je možné ich použiť aj na ošetrenie okolia zvieraťa. Ich určitou nevýhodou je náročnejšia aplikácia, potrebná vyššia dávka u dlhosrstých psov a pre mnoho psov je  nepríjemný zvuk spreja.
Antiparazitárne šampóny - majú krátkodobý účinok na blchy a kliešte. Ničia len parazity, ktoré sú prítomné na tele zvieraťa. Keďže väčšina bĺch žije v okolitom prostredí, šampóny sú všeobecne menej účinné. Ich výhodou môže byť, že sú jemnejšie a niektoré sa dajú použiť aj u veľmi mladých šteniat.
Na trhu je mnoho účinných ale aj menej účinných prípravkov, z ktorých si majitelia psov môžu vybrať. Každý má svoje výhody aj nevýhody, líšia sa svojim zložením, či koncentráciou účinných látok. Je mnoho faktorov, ktoré môžu ich účinok ovplyvniť, a aj po ich aplikácii môže dôjsť k ojedinelému prisatiu parazita (najmä kliešťa). Nemusí to byť dôkazom zlého účinku prípravku, pretože blchy a kliešte sú veľmi odolné organizmy, ktoré sa vedia prispôsobiť. Taktiež sa účinok prípravkov znižuje postupom času od prvého ošetrenia, nadmerným kúpaním a šampónovaním psa (v lete plávanie), zlým používaním obojkov (obojok nedostatočne obopína krk psa, je nadmerne znečistený alebo ho majiteľ v niektorých situáciách psovi dáva dole) alebo nevhodnou aplikáciou spot on-ov (aplikácia menšej dávky ako je uvedené v návode alebo sa prípravok aplikuje na srsť a nie na kožu).
Na požívanie týchto prípravkov netreba zabúdať, pretože chránia Vášho psa a tým aj Vás pred nepríjemnými a nebezpečnými ochoreniami.

VETSERVIS s r. o.
Poradenstvo pre chovy hospodárskych a spoločenských zvierat
Kontakt: tel. 0907 723 667, email:
salajova@bioveta, www.vetservis.sk

 

 

 

 

 

 

 

 
 
  
 
 
 

 

 

Giardioza

 

Pôvod: Giardióza je onemocnenie, ktoré spôsobuje prvok Giardia intestinalis. Vyskytuje sa na celom svete, najviac bývajú touto chorobou postihnuté šteňatá. Táto nemoc sa vyskytuje i u voľne žijúcich, nevakcinovaných mačiek a je prenosná na človeka.

Spôsob nákazy: Zdrojom nákazy je vo väčšine prípadov voda a výkaly kontaminovaných zvierat. K nákaza dochádza periorálnou cestou, teda požraním. Požrané cysty sa v tráviacom trakte mení na trofozoity, ktoré potom parazitujú na sliznici tenkého čreva. V hrubom čreve dochádza k opätovnej premene na cysty, ktoré sú vylučované výkalmi, ktoré sú opäť pre okolie infekčné.

Príznaky: Príznaky onemocnenia sa u dospelých psov väčšinou neprejavujú, pes je iba nosičom a kontaminuje okolité prostredie. Klinické príznaky možno pozorovať iba u šteniat a psov, ktorí sú na toto onemocnenie citlivejší. U tejto skupiny je prejavom nemoci zvracanie, hnačka kašovitej až vodnatej konzistencie, ktorá môže byť s prímesou hlienu, a následkom toho dochádza k chudnutiu. Ďalším prejavom môžu byť kožné potiaže alebo alergie na potravu.

Liečba: Onemocnenie môže diagnostikovať iba veterinárny lekár na základe vyšetrenia trusu. Ten potom navrhne vhodnú liečbu, ktorá spočíva v podaní prípravku proti tomuto onemocneniu.

Prevencia: Najlepším spôsobom prevencie proti tomuto onemocneniu je vakcinácia.

Očkovanie: Prvé očkovanie sa prevádza u šteniat od 6 - 8. týždňa veku.

 

 
 
 
 
 
 
 

ATOPIE

 
Tato forma alergie se projevuje přecitlivělostí na určité látky ve vzduchu. Tyto alergeny vyvolávají kožní reakci, k jejímž projevům patři především svědění. První potíže se projeví většinou ještě před dosažením věku 3 let. Výrazným příznakem je časté olizování a kousání tlap a tření hlavou o zem nebo různé předměty. Kůže ve výšce kloubů, podpaží, třísel a mezi prsty je často červená, šupinatá, málo ochlupená a silnější. Existují však kožní onemocnění, která mají stejné příznaky; ty je nutné je před konstatováním diagnózy atopie vyloučit. Doplňkové vyšetření spočívá v kožním testu na alergie. Nejlepším způsobem terapie je držet psa pokud možno co nejdále od látek, které vyvolávají alergické reakce. Pokud to možné není, lze potíže potlačit pomocí kortikosteroidů, které ovšem mají při dlouhodobém používání mnoho vedlejších účinků. Z tohoto důvodu se je delší dobu nedoporučuje používat. Třetím možným způsobem léčby je ,,hyposensibilizace,,. Účelem této metody je zvyknout psa na alergeny tím, že se mu injekčně nebo ve formě kapek vpravují do těla stále větší dávky alergenů. Je-li odezva psa na tento způsob léčby dobrá, měla by se tato terapie provádět celý život. Tato metoda nemá téměř žádné vedlejší účinky.
  
 
 
 
 
PSINKA
 
Jde o akutní nakažlivé onemocnění, které bylo zavlečeno do Evropy z Ameriky v 18. století. Na našem území byla psinka zaznamenána po první světové válce jako velmi nakažlivé onemocnění s vysokou úmrtností zejména u psů. Původce: Původce psinky je virus z čeledi Paramyxoviridae, poměrně odolný ve vnějším prostředí. Způsob nakažení: Z nemocného zvířete se virus vylučuje do vnějšího prostředí všemi výměšky. Přenos infekce je realizován přímým kontaktem mezi psy, ale i zprostředkovaně (krmivem nebo nápojem, potřísněným výměšky nemocného psa, po olíznutí infikovaných předmětů apod.). Popsán byl přenos vzduchem v případě ustájení nemocných a zdravých psů v jednom prostoru. Nejčastěji psinkou onemocní psi do jednoho roku stáří. Onemocnět mohou však i psi starší. Psinka často probíhá v tzv. "vlnách", zpravidla z jara a na podzim. Podstatný vliv na vznik a průběh onemocnění má u psa i jeho celkový zdravotní stav (nachlazení, trávicí poruchy apod.) a to, jak je zvíře vyživováno (podvýživa, nedostatek minerálních látek a vitamínů). Inkubační doba u psinky je 3 až 7 dní. V některých případech probíhá ,nemocnění velmi rychle. Jedná se o případy, kdy se virus po náhlém vzestupu teploty pomnoží, vyplaví do krve a pes uhyne, zpravidla do 3 dnů. Klinický obraz: Podle toho, které orgány jsou původcem nejvíce postižené, rozeznáváme čtyři základní formy psinky: plicní, střevní, nervovou a kožní. Průběh onemocnění je rozmanitý. Každá forma se může vyskytovat samostatně (nervová forma se vyskytuje samostatně vzácně), popř. může jedna forma přecházet v druhou. Zpravidla však u všech druhů začíná psinka zvýšenou tělesnou teplotou, nechutenstvím, malátností, pes se chová samotářsky, chvěje se, je nevrlý, snadno unavitelný, srst bývá zježená. U plicní formy se brzy objevují příznaky zánětu dýchacích cest (výtok z nosu, pes si tře nos o přední tlapky), výměšek z nosu je řídký, později hlenovitý až hnisavý s příměsí krve. Později se dostaví kašel, občas až záchvatovitý, poukazující na zánět hrtanu a průdušek. Tento stav může přejít až v zánět plic. Současně s příznaky postižení horních cest dýchacích se objevují i záněty učních spojivek, vzácně i rohovky. Oko je citlivé na světlo (tzv. světloplachost). Při střevní formě vystupují do popředí příznaky zánětu hltanu, mandlí, žaludku a střev. Pes zvrací (zvratky jsou hlenovité, žlutě zbarvené), trus je řídký, 111enovitý, často s příměsí krve. Nervová forma většinou nastupuje v průběhu formy plicní nebo střevní a projevuje se místními záškuby (v obličejové části, na čenichu, na pyscích, tvářích, žvýkacích svalech, na svalech krku a končetin), které se objevují rytmicky buď trvale, nebo s určitým časovým odstupem. V některých případech se objevují i celkové nervové příznaky připomínající epileptické (padoucnicové) záchvaty. Záchvaty často končí obrnami, zejména zadních končetin. V současné době se méně často objevuje forma kožní. Projevuje se zrohovatěním a popraskáním vrchní vrstvy pokožky na polštářcích tlap. Léčba psinkového onemocnění je velmi problematická a zpravidla neúspěšná (odborná literatura uvádí až 60% neúspěšně léčených případů). Prevence: Základním ochranným opatřením proti nakažení psa tímto onemocněním je včasná vakcinace. Podobně jako v případě parvovirózy i u psinky většina výrobců vakcín doporučuje zahájit očkovací program v 6. až 8. týdnu věku psa. V případě výskytu psinky v populaci psů je vhodné omezit vzájemný kontakt psů v rámci hromadných kynologických akcí apod.
 
 
Stiahnuté zo stránok chovateľskej stanici Snorlax s ich súhlasom.

 
 
Neosporóza
 
 

Nie je zoonóza. Je to pomerne nové ochorenie, ktoré bolo prvý krát popísane koncom 80 rokov v USA, do tej doby neznámym jednobunkovým parazitom Neospora caninum, ktorý bol izolovaný z mozgu psa. Zamieňalo sa s Toxoplazmózou. Neospora caninum patrí medzi viachostiteľské kokcídie, medzihostiteľmi sú bylinožravce a definitívnym hostiteľom je pes. Prenos býva častejšie transplacentárny, ale je možný aj perorálnou cestou. Postihnutí môžu byť psi všetkých vekových kategórii a rôznych plemien. Najčastejšie je ale popisovaná ako obrna hrudných končatín u šteniat a mladých psov, ktorá sa zhoršovala do úplnej paralýzy, zahrňujúcej hrudné končatiny, prehĺtajúci efekt a dýchacie pohyby, v závere končiac smrťou alebo utratením. Ďalšie klinické príznaky sú: svalová atrofia a strata proprioreceptorových reflexov (podieľajú sa na fzyiologickej podstate udržania rovnováhy), vnímanie bolesti je väčšinou potlačené, niekedy boli pozorované bolesti svalov krížovej a krčnej oblasti, u polovici prípadov bolo vidieť strnulé natiahnutie jednej alebo oboch hrudných končatín, u pokročilých prípadoch je narušená funkcia hlavových nervov, inými neurologickými príznakmi môžu byť obrna všetkých končatín, obrna polovici tela, triaška hlavy, zmeny chovania, neospora sa často spôsobuje aj zápal kože, zápal pľúc a celkový kolabs z dôvodu zápalu srdečného svalu. 

Diagnostika: Elisa a IFA test, Biopsia kože alebo svalu

Liečba: prebieha niekoľko týždňov

Prevencia: Transplacentárna infekcia z chorých súk na ich šteňatá môže vzniknúť, prenos môže postihnúť niekoľko nasledujúcich vrhov s rozsahom infekcie u 0 - 100% (priemerne je postihnutých asi 20% šteniat). Nie u všetkých infikovaných šteniat sa musia vyvinúť klinické príznaky. Existujú dôkazy postnatálnej infekcie, pravdepodobne konzumáciou surovým mäsom (šteňatám teda najlepšie nepodávať surové mäso). Nedovoliť psom znečisťovať svojimi výkalmi svoje misky a vodu, nepodávať surový jatočný odpad a eliminovať hlodavce, pretože sa môžu stať medzihostiteľmi.

 

Zdroje: MVDr. Z. Lonský, Ing. Dana Nehasilová

 

 

 

 

 
Gadgets powered by Google
 


 

Nový blok - dvojitým kliknutím zde zahájíte úpravu bloku...

TOPlist
aktualizované: 24.08.2015 07:24:04